pondelok, 25. júla 2016

(Kniha) Katarína Nádaská a Ján Michálek – Čerti, bosorky a iné strašidlá




Katarína Nádaská a Ján Michálek – Čerti, bosorky a iné strašidlá (Slovenské poverové bytosti). Fortuna Libri 2015

Niektorí naši čitatelia mohli byť po zazrení titulu tejto krátkej recenzie zmätení. Určite právom, veď hlavným predmetom záujmu Besu je a aj v minulosti bola predovšetkým hudba. Prečo sa však nepozrieť za hranice každodenného, keď nám tu na Slovensku vyšla kniha o poverových bytostiach, ktoré obývali predstavy i svet našich predkov?

Práve nimi sa zaoberá kniha K. Nádaskej a J. Michálka. Po krátkom úvode predstavujú všetkých tých besov zoradených podľa skupín na základe charakteru či miesta ich pôsobenia (ochranní domáci démoni, negatívni démoni, démoni zo záhrobia, démoni podzemia...). Ku každej bytosti či podskupine bytostí patrí ich základné predstavenie a popis, za ktorým nasledujú ukážky povestí, rozprávok či veršovaniek, v ktorej tá či oná bytosť zohrala svoju rolu. Text je doplnený množstvom, podľa môjho názoru podarených ilustrácií.

Ako knihu hodnotiť? Určite oceňujem, že sa nejedná len o nejaké encyklopedické dielo, aj keď záverečný register s krátkym popisom by sa možno nejednému čitateľovi nezdal ako zlý nápad. Zvolený prístup s využitím ukážok ľudovej slovesnosti, ktoré vždy presahujú predstavenie bytosti, sa k téme jednoznačne hodí. Aj množstvo zozbieraných tvorov a netvorov je úctyhodné a našiel som medzi nimi aj také, o ktorých som doteraz len veľmi hmlisto niečo tušil alebo vlastne ani vôbec nič netušil.

Toľko k pozitívam, ale knihe patrí aj trocha kritiky. Viem, že nejde o žiadnu vedeckú publikáciu, ale osobne by som prijal viac všetkého, na čom kniha stavia. Teda ukážok ľudovej slovesnosti i analýzy. Tú autori poňali trochu povrchne. Trocha detektívnej práce za hranice etnológie i Slovenska mohlo knihu dostať na úplne inú úroveň. Ako príklad uvediem lykantropiu, ktorú ako duševnú chorobu podľa autorov objasnil moderný výskum. No nech je tak, ale zabudnúť na iniciačné bratstvá, ktorých členovia napodobňovali správaním i zjavom vlkov alebo iné posvätné zvieratá, je trestuhodné! Ono, výraz zvlčiť,  používaný pre ľudí, ktorých zjav i móresy sa odkláňajú od noriem človečenstva, nie je náhodný. Rituálny kanibalizmus s využitím ľudskej tváre ako masky v rozprávke o Laktibradovi by si určite zaslúžil tiež trocha pozornosti. A ak si dobre pamätám zo svojho detstva, využitie tejto témy v rozprávke nie je ojedinelé. A že to nie je len odraz nejakej zvrhlej fantázie našich pradedov potvrdzujú aj nejaké tie archeologické nálezy, napríklad aj z nášho územia.

Čo povedať na záver? Dielo má svoje klady, ale ja na ňom vidím aj isté nedostatky. Každopádne, možno má táto kniha i moje záverečné usmernenia potenciál priviesť mladých nádejných muzikantov temných žánrov k tomu, aby sa pozreli aj na iné žriedla a inšpirácie ako na všakovakých bafometov, metatronov a demiurgov, ktorí sú teraz v móde. Nie sú o nič menej temné, skôr naopak!, a svojimi obrazmi, síce dávno zabudnutými, ale niekde v nás stále prítomnými, prehovárajú k hlbším vrstvám našich osobností. Asi aj preto sa k nim ľudia neustále radi vracajú a vznikajú knihy ako táto.



Nadpriemer! 

Napísal: N. K.H.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára