utorok 10. apríla 2018

Cultus - Gezeteld in Zegeruinen (2016)



Keď som pred rokmi začínal s Pagan Black Metalom, zablúdil môj záujem naprieč Európou k holandskej scéne. Z pomedzi všetkých mien už vtedy svietil názov Cultus. Dovolím si povedať, že dnes už dosť známe meno z holandskej scény. Jediným oficiálnym členom a kormidelníkom čiernych vôd naprieč dvadsiatimi rokmi aktívnej činnosti je Arjan z Heidens Hart Records. Dnes držím v rukách tretí a v celkovej diskografií posledný dlhohrajúci album „Gezeteld in Zegeruinen“. Samotný album predstavuje na jednej strane vyvrcholenie šestnásť ročnej aktívnej práce, na druhej strane vracia poslucháča späť k počiatkom samotnej skupiny. Dôvod je jednoduchý. „Gezeteld in Zegeruinen“ je vlastne nanovo prehratý a prepracovaný debutový album "A Seat in Vallhala" a niekoľko starších skladieb. V minulosti sa to stalo niekoľko krát a z tých najznámejších pokusov môžem spomenúť napríklad Burzum (From the Depths of Darkness) či nepodarený komerčný pokus od Dimmu Borgir (Stormblast MMV). Dôvody na tento krok môžu byť rôzne, či už nespokojnosť s pôvodnou nahrávkou alebo snaha o vyťaženie ďalších finančných prostriedkov prežuvaním  zavedenej nahrávky. Nebudeme tu dnes samozrejme súdiť dôvody Arjana nech už boli akékoľvek. Radšej sa pozrieme na samotný album  krátkou analýzou a exhumujeme pre pamätníkov debutový album  na porovnanie.

„Gezeteld in Zegeruinen“ predstavuje sedem skladieb označených rímskymi číslicami a okrem oficiálneho vydania na CD sa fanúšikovia dočkali minulý rok aj limitovaného vinylového vydania. Ako prvé čo mi udrelo do očí je samotný obal. Naozaj veľmi pútavý, mytologický motív s okrídlenými jazdcami bez loga či popisu vystihujúci myšlienku autora bez zbytočných koláži a iných grafických kombinácií. V jednoduchosti je sila, to je motto tohto materiálu cez jeho samotný vizuál až po obsah. Prvá skladba začína veľmi energicky v rezkom tempe, ktoré pretrváva počas celého albumu. Oproti pôvodnej verzií (Forest Music) z debutového albumu zmizol príšerný automat a zvukovo sa pohybujeme v úplne inej rovine. Všetko je jasné, zreteľné a tak si poslucháč môže naplno vychutnať zaujímavé gitarové riffy. Kým pri pôvodnej skladbe automat pôsobí bohužiaľ ako nutný doplnok, aktuálne bicie na prehratej nahrávke otvárajú úplne novú dimenziu celého albumu. Album pôsobí kompaktne ako celok od prvej po poslednú skladbu, čo sa nedá povedať o debute, kde sa stretávajú dva zvukovo odlišné materiály a tak celá koncepcia pôsobí dosť rozbito.  Druhá skladba začína v podobnom tempe opäť s rýchlym, energickým úvodom. Tak ako v prípade prvej skladby, to čo mi už od začiatku imponuje na „Gezeteld in Zegeruinen“ je jeho určitá dávka melodickosti zahalená v klasickej black metalovej jednoduchosti. To čo však na úvod poslucháča nabudí mňa postupne začína nudiť. Skladby sa začínajú bohužiaľ podobať jedna druhej ako zle zrastené siamské dvojčatá, čí už ide o tempo bicích či gitarové riffy. Tak tu máme bohužiaľ jednu “dlhú vleklú skladbu“, ktorá charakterizuje celý stred albumu a kriví počiatočný úsmev na mojej tvári. Porovnávať naďalej jednotlivé skladby s debutom v tomto prípade stráca na zbytočnosti. Ako som povedal v úvode, zásadný rozdiel vidieť v produkcií albumu a bicích. Samozrejme s lepším, zrozumiteľnejším zvukom vyznejú gitarové vyhrávky či spev, ktorý na debutovom albume pôsobí ako z detskej vysielačky. 


Záver albumu v podobe šiestej a siedmej skladby mierne oživuje moje počiatočné nadšenie. Riffom sa vracia údernosť a melodické linky pekne vypĺňa basová gitara. Hlavne posledná skladba s pôvodným názvom  Wijze stem uit het verleden získava moje najväčšie sympatie.

Čo dodať na záver. „Gezeteld in Zegeruinen“ predstavuje výber ranných nahrávok skupiny Cultus, prevedené do zrozumiteľného štúdiového zvuku. Oprašuje prachom zasypané nahrávky, exhumuje kostlivcov z kazetových demáčov. Dáva nový šat a tým možnosť osloviť nových poslucháčov, prípadne vliať trochu nostalgických sĺz do tvárí tých starých. Rozhodne túto možnosť schvaľujem, keďže konečne pôsobí celý album kompaktne. Čo ma však bohužiaľ mrzí je určitá monotónnosť a jednotvárnosť, ktorá bohužiaľ zráža moje celkové hodnotenie.  Je len škoda, že Arjan nesiahol aj po druhom albume Hymns of Descending, ktorý ponúka tiež niekoľko zaujímavých kúskov na prehratie a tým oživil celú nahrávku.

Hodnotenie: Priemer / 6

Napísal: Blutkrieg

English overview:

Dutch well known band Cultus presents seven strong, but melodic songs on their third album. Gezeteld in Zegeruinen isn't a new album, but an entirely reworked and re-recorded debut album „A seat in Valhalla“. Material has complete new sound and production. The beginning of album is powerfull with melodic parts and black metal rawness, however problems start in middle of the album. Songs begin to be boring and monotonous. Whole material saves the end with last two songs. It´s a pity, that Arjan didn´t re-recorded also some interesting songs from second album.

nedeľa 8. apríla 2018

Watain - Trident Wolf Eclipse (2018)


Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt watain trident wolf eclipse cover

V prvom rade by som rád poukázal na to, že si uvedomujem, že poslednou dobou porušujem trend mojich kolegov, ktorí ostávajú verní recenzovaniu undergroundových vecí, ale zatiaľ čo propagovať menej známe kapely je šľachetné (a potrebné), tak si dovolím tvrdiť, že je dôležité – ako pre čitateľov, tak aj pre blog – aby sme z času na čas rypli aj do „bulváru“ a zamerali svoj pohľad aj na známych interprétov a držali krok so scénou, nakoľko by bolo chybné, keby táto veľmi podstatná sféra unikala spektru nášho obsahu. To však neznamená, že sa os, okolo ktorej existuje celý Bes, nejako mení.

Dobre, to by sme mali – takže Watain. Ako už prvý odstavec napovedá, ide opäť o známu kapelu, ktorú si myslím, že netreba predstavovať, no pre prípad, že o nej niekto nikdy nepočul: je to švédske pekelnícke trio existujúce od roku 1998 a Trident Wolf Eclipse spod záštity Century Media Records je ich šiesty plnohodnotný album. Ich meno dosť vyzdvihuje aj trochu arogantná a veľmi sebavedomá figúrka, ktorou je E. (alebo Erik Danielsson), ktorý vystupuje ako frontman a je to teda zároveň aj spevák, ktorý má ohľadom Watainu neustále nejaké trúfalé tvrdenia a o nejakej skromnosti sa pri tejto kapele hovoriť nedá. Ale to nevadí, je to súčasť ich imidžu a blabla, všetko chápem. My sa teraz radšej pozrime na to, či má Watain nárok na to, aby vystupoval tak, ako vystupuje.

Od Watain som prvýkrát počul album Sworn to the Dark, čo je v poradí tretí album a vyšiel roku 2007. Cez  Lawless Darkness z roku 2010 až po The Wild Hunt z roku 2013 sa pre mňa stal Watain jednou z obľúbených kapiel. Neskôr som si uvedomil, že som vlastne prvé dva albumy nepočul, tak som sa zahryzol do – v poradí druhého – Casus Luciferi z roku 2003 a ... vtedy som pochopil celú watainovskú dvojtvárnosť. Totiž Watain je z jednej strany besná satanská klepanica, často až v crust-punkových umca-umca rytmoch a z druhej strany epická veľkolepá melodika. Toto bolo veľmi badať už na Sworn to the Dark , kde Watain vyprážal ako šialený a z času na čas to premenil do epických melódií, vyslovene lahodiacich uchu. Neskôr na Lawless Darkness túto stránku ešte väčšmi prehĺbili a epických melódií tam nájdeme habadej, no a The Wild Hunt je epický hádam z celej polovice, dokonca tam prvýkrát počujeme Erika spievať čisto v rockovej balade a v jednej piesni nájdeme aj etno rytmy! Proste a jednoducho: Watain v priebehu rokov rozširoval svoju komplexitu a celý rozmer svojej hudby veľmi pozitívnym spôsobom. Casus Luciferi žiadne takéto prvky nemá, tobôž nie úplný debut. Čiže v prvých dvoch albumoch hovoríme o v praxi rádovej blackmetalovej kapele, ktorá hrala dobrú hudbu, ale nič také, kvôli čomu by som si ja Watain zapamätal. Je to v porovnaní s neskoršou tvorbou proste ochudobnené, pretože novšie nahrávky nie sú menej agresívne alebo tvrdé – majú akurát bonus epiky a melodiky. A dovolím si tvrdiť, že Watain získali svoje uznanie až neskoršími albumami, preto jednoducho NECHÁPEM PREČO Trident Wolf Eclipse je ďalšie Casus Luciferi.  Aby ste ma nechápali zle, nie je to kopírka starého albumu, len je to úplný návrat do časov prvých dvoch albumov, čo je podľa mňa vrcholná škoda.




Ako som už načrtol, začiatky Watainu boli prostý a jednoduchý black metal. Mohli by sme to pokojne nazvať old schoolom, žiadne z radu vybočujúce prvky, žiadne zaujímavosti, proste priamočiary hrdzavý čierny kov. Neskôr začali svoj zvuk vylepšovať a cibrili ho z nahrávky na nahrávku, len aby potom po 5 ročnej (!!!) pauze skočili o štyri kroky dozadu? 5 rokov je veľa aj na Watain, ktorí tvrdia, že kvalitná kapela nevydá viac ako jeden album za 3 roky, pretože to je minimálny čas na urobenie nahrávky na úrovni. Ja rozumiem, že niektorí ľudia nemusia zbytočne pretkané black metále a majú radšej poctivú surovosť, ale to Watain vždy mal. Na The Wild Hunt sa rocková balada „They Rode On“ vystrieda s masakrálnou „Sleepless Evil“, krásne inštrumentálne epické intro „Night Vision“ s búrkou „De Profundis“, ktorá poslucháča odveje zo stoličky a obráti mu končatiny naopak. Klepanica „Reaping Death“ z Lawless Darkness sa vystrieda s „Malfeitor“, ktorej melodický koniec je pre mňa jeden z najkrajších momentov v black metale, rovnako ako záver „Waters of Ain“ z toho istého albumu. Takéto niečo na Trident Wolf Eclipse proste nenájdete, pretože toto je album v štýle starého Watainu a ten epiku nerobil. Snažím sa byť najobjektívnejší ako sa dá, ale nech mi nikto nehovorí, že sa Watain zhoršil, keď spravil svoju hudbu komplexnejšou. Niekedy je prospešné vrátiť sa do starých koľají a skúsiť urobiť niečo podobné s väčšou mierou skúseností, no toto je len okresanie, zahodenie potenciálu, lenivosť venovať sa atmosfére a tomu lesku, čo Watain nadobúdal. A ja skutočne neviem povedať jedno pozitívum, ktoré by z tohto mohlo pre kohokoľvek vzísť. Iste, môžu existovať fanúšikovia, ktorým viac vyhovoval starý Watain, ale z pohľadu umelca – zahodím zvuk, ktorý som formoval na troch albumoch, len aby som sa vrátil k začiatkom?

Je ťažké zhodnotiť Trident Wolf Eclipse pred človekom, ktorý nikdy nepočul Watain, no popísať by sa dal tento album ako rádový black metal zahraný naozaj skúsenými hudobníkmi a dobrými skladateľmi, ktorý je agresívny, rýchly a s ničím sa nepára. Ničím neurazí, no ani za nič neviem prečo by som si ho pustil znova. Pre tých, ktorí Watain poznajú – neviem povedať príklad kapely, ktorá by skočila do svojej minulosti čo i len podobne, ako to Watain urobil na tejto nahrávke a za mňa zoskočil z výnimočnosti do úplne sivej mediokrity. Pokiaľ máte radi Watain iba na prvých dvoch albumoch, tak budete z Trident Wolf Eclipse nadšení, pokiaľ je pre vás ich najlepšia nahrávka Lawless Darkness, tak budete sklamaní.

Napísal: B.

Hodnotenie: Priemer / 6

English overview:

Watain is a swedish black metal trio that needs no introducing. Since 1998 they contributed to the black metal scene with 6 albums, Trident Wolf Eclipse being their 6th. Now, Watain can be characterised with two faces that dominate in their music – furious hellish old-fashioned beating and epic melodies emphasizing, that Watain is more than a mere satanic black metal. The first two albums were designed in the old-fashioned way, they started to advance to a new level with their third and had not stopped soaring higher, until they reached Trident Wolf Eclipse which is basically a bitter fall to the beginnings of Watain – undoubtedly intentional. But why Watain got such intention? Only they know... This album is written and recorded masterfully, however it is a great shame, that after a 5 year break they leaped backwards like this and I seriously do not know what good it served.

sobota 7. apríla 2018

Novinky (7. 4. 2018)

Ruská folk metalová kapela Alkonost zverejnila novú skladbu s názvom "Listopad", ktorá bude súčasťou pripravovaného albumu, ktorý má vyjsť na jeseň tento rok.



Teraz sa presunieme na juh Európy, pretože Gréci Varathron idú vydávať už tento mesiac nový album "Patriarchs of Evil". Pôjde o šiesty "full" album v poradí týchto gréckych veteránov. Album je naplánovaný na 27. apríla, postará sa oň Agonia Records. Ochutnávku si môžete vypočuť v priloženom videu.



Presne v ten istý dátum sa dočkáme nového albumu od ďalších veteránov. Pionieri folk metalového žánru Cruachan oslavujú už 25 rokov fungovania kapely. Nový album ponesie názov "Nine Years of Blood" a vy si môžete zatiaľvypočuť skladbu "Queen of War". O vydanie sa stará Trollzorn records.



Dobré správy prinášajú aj Briti Winterfylleth, pretože včera uzrel svetlo sveta ich nový album "The Hallowing of Heirdom". Ide o kompletne akustickú záležitosť inšpirovanú anglickou históriou a folklórom. Album si môžete zakúpiť priamo na tomto odkaze.



Live členovia kapiel Taake a Gorgoroth predstavujú nový projekt pod názvom Ovate. Brodd, (live) bubeník Taake a Aindiachaí (live) gitarista Gorgoroth stvorili black metalovú záležitosť so silnou pohanskou atmosférou. Zatiaľ si môžete pustiť otváraciu skladbu "Morgenstjerne" a zhliadnuť coverart pripravovaného albumu.



Novinky prinášajú aj neofolkové vody z Pobaltia. Litovské ženské trio Sen Svaja vydali svoj nový album s názvom"Kraitis iš Pelkés". Celý album si v digitálnej podobe môžete vypočuť na ich bandcampe.


štvrtok 5. apríla 2018

Furia / Uada / Au-Dessus (4. 4. 2018, Randal club, Bratislava)



Včerajší večer patril black metalovej akcii, ktorú organizoval mladý organizátor, čo si na domácej scéne buduje celkom slušné meno. Reč je samozrejme o Loud Farm Booking, ktorý sem dotiahol trojicu kapiel z Poľska – Furia, Litvy – Au-Dessus a USA – Uada. Vskutku lákavá zostava pre fanúšikov modernej black metalovej vlny, ktorá sa vyznačuje atmosferickým a miestami experimentálnym prístupom k žánru. Ich turné malo jedinú slovenskú zastávku v bratislavskom Randal klube, a tak sme sa vypravili na cestu do hlavného mesta zo samého stredu krajiny.

Prichádzame niekedy okolo siedmej, kedy sa pomaly začínajú okolo klubu zbiehať ľudia a takýto skorý príchod ľudí veští celkom slušnú účasť aj v strede týždňa. To však po okolí pobehujú ľudia v tričkách Kvereltak a až neskôr mi dopne, že veď v ten istý čas hrajú v MMC spolu s najlepšou a najväčšou slovenskou metalovou kapelou. Aj napriek tomu sa v Randali okolo pol ôsmej nazbierala pekná kopa fanúšikov, čo musím iba pochváliť.

Na pódiu sa objavujú zahalené postavy v kapucách a bratislavskému publiku dobre známi (v hlavnom meste hrajú už tretíkrát v priebehu dvoch troch rokov) Au-Dessus začínajú svoj set. Žiaľ s ich setom prišlo to, čoho som sa po poslednejskúsenosti s Randalom obával – zvuková katastrofa. Zase raz gitary prehlučené bicími a to celé všetko rezonujúce v basových vlnách. Nepríjemný pocit, dunenie v ušiach a dežavú. Au-Dessus som už raz videl naživo, takže som vedel, čo od nich očakávať. Ako som naznačil v úvode, moderný prístup k black metalu: disharmónické melódie, „štýlový palm mute“ z úvodu ich nového albumu a atmosferické riffy – takto nejako by sme mohli charakterizovať celý set Au-Dessus, ktorý si podmanil celý Randál. Vlastne skoro som sa zabudol zmieniť, že odohrali komplet nový album „End of Chapter“ z minulého roka, ktorý im vyšiel pod francúzskym vydavateľstvom Les Acteurs de l'Ombre Productions. Veľká škoda toho zvuku, ktorý sa o trošku časom vylepšil a ja som našiel lepší flek pre svoje sluchovody niekde v samotnom strede. Nuž ostávalo len dúfať, že pri ďalších kapelách zvukár vytriezvie.

Priestor na solídnu tankovú Plzeň nebol veľmi dlhý a na pódiu sa pripravuje mglanadruhú– teda takto nejako naša spolusediaca skupinka charaterizovala nasledujúcu kapelu Uada. Minulý rok hedlajnovali prvému ročníku Loud Farm festu, ale ja som bol ich muzikou doteraz nepoškrvnený. Mglu vcelku aktívne počúvam, takže som bol zvedavý, čo predvedú „Amíci“ oblečení sťa nazgúlovia. A už to prišlo... bóha to je zas humbuk, zvukár si asi medzičasom jebol jeden (alebo pät) zdravotný, pretože ináč si výslednú kataklyzmu neviem vysvetliť. Uada servírovala melodický black metal s dávkou atmosféry, ktorý sa skutočne miestami, teda nápadne podobal na poľskú veličinu Mglu. Priznám sa, že vďaka zvukovému teroru som mal z vystúpenia zmiešané pocit a nebol som pravdepodobne sám. Kapela svoje rozhorčenie dala patrične najavo pri odchode z pódia. Nuž bývajú aj zlé dni, my sme však trpezlivo očakávali hlavú kapelu večera – Furiu.

Keď som za mix pultom uvidel staré známe fúziky poľského zvukára, moje srdce zaplesalo, pretože tento pánko vie, čo robí. Konečne sa na pódiu sa objavujú polonahé telá a pomalované tváre Furie. Teda niežeby som túžil po nahom mužskom tele, ale vypočuť si v ten večer kapelu s nedojebaným zvukom bolo splneným zbožným prianím. A ono to prišlo! Zvuku sa chytil čarodej (alebo konečne súdny človek) a basové dunenie je preč, bicie vám neznásilňujú sluchovody a fanúšik poľského black metalu rozoznáva jednotlivé skladby. Furia je známa svojím nepredvídateľným a špecifickým black metalom, ktorý pomaly pohlcuje sálu skladbami z posledného albumu „Księżyc milczy luty“. Pomalé a rockovo-experimentálne pasáže skladby „Za ćmą, w dym“ prinášajú extatické opojenie, pričom o chvíľku darktrónovské riffovačky burcujú v človeku energiu. Furia nesie v sebe štipku hudobného umu, štipku agresie a to všetko je zamiešané poľštinou v dobe varenia po 5-6 minút každého receptu. Výsledok je viac ako dobre stráviteľný! Publikum stojí ako prikované, veď hudba je úplne hypnotizujúca a konečne čitateľná. Tých mulov však nerozhýbe ani keď vytiahnu punkové rytmy skladby „Opętaniec“ a dokonca ani vypalovačka „Są to koła“. Miestami som sa cítil ako na safe space večierku rakúskych metalistov diskutujúcich o politickej korektnosti Motorheadu. Nuž nič sa nedá robiť, na poriadny bordel si treba zájsť do Poľska. Každopádne Furia napravila, čo bolo v ten večer skazené a ukázala zase raz dominanciu poľskej scény po všetkých stránkach. Vďaka organizátorom za fajn večer, nak žije black metal!


Napísal: S.

pondelok 2. apríla 2018

Novinky (2. 4. 218)

Ukrajinská pagan/black/folk metalová kapela Kroda dnes vypustila oficiálne digitálnu verziu nového (v poradí siedmeho) full albumu s názvom "Selbstwelt". Celý album si môžete vypočuť na tomto  bandcamp odkaze.



Online verziu nového, v tomto prípade debutového EP, vypustili aj slovenskí Strigôň. Mladá akusticko-folková zostava zo severného Slovenska nahrala celý album s názov "Dunaj" na youtube. Najbližšie ich budete môcť vidieť naživo v Banskej Bystrici.



Nový album chystajú aj Poliaci Varmia, ktorých ste mali možnosť vidieť na poslednej Noci Besov (report). Nedávno zverejnili ochutnávku v podobe jednej skladby a a dátum vydania nového albumu  "W ciele nie" je na 20. apríla pod hlavičkou Pagan Records.



Na rovnaký dátum 20. apríla chystajú nový album aj Íri Celtachor. Tretí radový album nesie názov "Fiannoícht" a postará sa oň vydavateľstvo Trollzorn. Jednu skladbu z pripravovaného albumu si môžete vypočuť na bandcampe kapely.



Švédska black metalová zostava Gra pod vedením Heljarmadra (vokalista z Dark Funeral) chystá nový album, ktorý pomenovali "Väsen". Vydanie má na starosti label Carnal Records a novinku od Gra vypustia 27. apríla. Koštovku si môžete pustiť na odkaze nižšie.


nedeľa 1. apríla 2018

Alkonost, Satarial a Live Fast Die v Banskej Bystrici (8. 4. 2018, Rock klub Tartaros)

Máte chuť na pagan/black/folk metalový koncert? Jeden tu bude čochvíľa. Ruské zoskupenia Satarial a Alkonost sa predstavia v Banskej Bystrici 8. apríla. Počas ich turné sa im podarilo skrížiť cesty v strede Slovenska v Rock klube Tartaros. Viac sa dočítate v nasledujúcich riadkoch.

Satarial je v našich končinách pomerne známa vec  konecrtujú tu často. Kapela funguje od 90tych rokov a na konte má sedem full-length albumov, hrajú folk/black/industrial metal. Tour plagáty sľubujú "+ mystical erotic show" čím sa dostali do pamäti ľudí už v minulosti. Bude lepšie keď si názor na túto show spravíte sami.

Druhou ruskou kapelou tohto večera bude taktiež celkom dobre známa kapela v našich končinách a tou je Alkonost. Folk metalové zoskupenia v Rusku v posledných rokoch rastú ako huby po daždi, Alkonost však patrí medzi tie staršie (začínali ako pagan/doom metal). Posledný album je z roku 2016 a má názov "Pesni Beloj Lilii".

Ako slovenský support sa predstaví mladá lokálna kapela Live Fast Die, ktorá je kombináciou viacerých metalových žánrov. Ukážku ich tvorby si môžete najlepšie vypočuť na bandzone.


Miesto konania: Rock klub Tartaros, Banská Bystrica

Dátum: 8. 4. 2018



sobota 31. marca 2018

Cresset – Conqueror Worm (2017) EP




Domáci underground už roky beží na krivke, keď sa buď nevydáva nič, alebo sa novinky objavujú jedna za druhou. Podľa všetkého sa momentálne blížime k vrcholu vlny, keď albumy vydávajú či chystajú nielen na scéne pomerne zabehnuté zjavy, ale aj nové kapely. Jednou z tých druhých menovaných je bratislavská kapela Cresset, ktorá na trh prišla s debutovým EP "Conqueror Worm". Nahrávku predstavili na svojom bandcampe ešte minulý rok a počiatkom tohto napokon uzrel ako samovydanie svetlo sveta aj fyzický nosič. Ten obsahuje 7 skladieb a svojou dĺžkou vyše 36 minút prekonáva aj nejeden plnohodnotný album.

Samotná kapela svoj štýl označuje ako black/thrash s prvkami doomu. Osobne by som dodal, že sa hlavne počas prvých dvoch skladieb ("The Pit" a "The Dead Drummer") hudba posúva až k hraniciam old school deathu, hoci tomuto dojmu môže napomáhať aj samotný zvuk nahrávky. Zvuková stránka je tu napokon veľmi významným faktorom, ku ktorému sa vrátim nižšie. Musím povedať, že práve tie zlovestné doom/deathom páchnuce pasáže sú podľa mňa aj najsilnejšou zložkou CD. Práve v pomalších, tahavejších pasážach vie kapela ukázať zaujímavé melódie podfarbené basou. Čisto thrashovo ladené party na mňa pôsobia menej pozitívne. V trojke zvanej "Nyarlathotep" to ešte miestami zaváňa Aurou Noir, ale hneď nasledujúca "Dance of Bayonets" mi po stránke až príliš typických gitarových postupov pripomína slabšiu verziu death metalom ovplyvnených thrashových kapiel prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. V piatej "Necrocracy" sa striedajú pomalšie pasáže s rýchlymi nástupmi a miestami môže pripomenúť starý Rotting Christ, ktorý kapela uvádza ako jeden zo svojich vplyvov. Hlavne v prvej polovici však pôsobí pieseň trochu rozhárane a kompozične neucelene. Rýchla a melodická šestka "Chained Coffin", ktorá sa asi najviac blíži black metalu, hoci s vplyvmi deathu, patrí medzi to lepšie, čo sa na albume nachádza. Ťahavá záverečná Seelendorf nás navracia k viac ťahavému poňatiu a znova ukazuje, kde to kapele ide.

Po rozbore hudobnej náplne poďme k zvuku. Ten je rozhodne slabinou nahrávky. Ten je dosť rozostrený a nečitateľný a v niektorých pasážach sa vplyvom prebublávajúcich (určite nie prebíjajúcich) kopákov mení na zvukovú guľu. Človek má potrebu neustále zvyšovať hlasivosť, až kým mu nezačne opadávať omietka zo stropu a do toho všetkého agresívne ziape spevák, ktorý prekričí aj susedu, čo si istotne tiež žiada pridať nejaké decibely. Nepríjemná kombinácia!

Čo sa týka hráčskych výkonov, tie znejú podľa možnosti ich posúdiť kompetentne. V miestach, kde basa vystupuje na „povrch“ nahrávky a udáva nielen rytmus, ale aj melódiu, ju hodnotím veľmi kladne. Pomerne široká je škála gitarových techník, kde okrem klasického blackového tremola počujeme aj nejaké tie trashové rifovačky a sekanie, ale aj púšťané akordy.


Ako teda hodnotiť nahrávku ako celok? Možno je trochu vidieť, že kapela si ešte len hľadá svoju tvár a uberá sa rôznymi smermi, pričom možno nie všetky cesty vedú k želanému výsledku. Je tu však poznať slušnú dávku tvorivých i hráčskych schopností. Potenciál albumu však aspoň podľa môjho názoru značne znižuje spomínaný problematický zvuk, ktorý záverečný verdikt sťahuje kdesi k priemeru. Cresset ešte nie sú Karlsdorf cvlt eternal, ale v budúcnosti by ním určite mohli byť. Dúfajme, že sa tak stane už na sľubovanom debutovom albume!

Hodnotenie: Priemer // 6

Napísal: NKH