Priznám sa, že španielsku pagan/black a folk metalovú scénu nemám takmer vôbec zmapovanú a okrem kapely Crystal Moors tam nepoznám žiadny spolky, teda hlavne tie čo by za niečo stáli. Skepsa posledných rokov z pagan metalu, ktorý pochádza zo západu sa preniesla už aj na východnú scénu a takzvané „kolotočárske“ pagan/folk metali rástli ako huby po daždi. Tým padom sa aj vo mne – veľkom fanúšikovi pagan metalu vytvoril akýsi filter a bariéra, ktorá pristupuje k tomuto žánru s celkom rozvinutými nárokmi. Poďme sa teda radšej pozrieť čo nám prinesie dneskajšia recenzia.
Originál
CD z ďalekého ruského vydavateľstva Casus Belli Musica mi poslal jeho
tohtoročné vydanie španielskej pagan metalovej kapely Hordak s názvom
Padre. Po preskúmaní metalových archívov sa človek dozvedá, že je to kapela,
ktorá na scéne už funguje pár tých rokov (konkrétne a presne začali
v tom istom roku kedy začala aj momentálna slávna ruská Arkona)
a majú za sebou tri „full length“ albumy. Artwork album je celkom jemne
štylizovaný v stredovekom vojenskom duchu so solídnym farebným prevedením –
niet čo vytknúť.
Prechádzame
pomaly k veci a tou je samotná nahrávka pomenovaná „Padre“ (asi
každému dopne, že je to v preklade otec). Nebudem veľmi zdržovať a teda
poviem to na rovinu. Tento album je neskutočné prekvapenie. Taký energický,
melodický a dobre zahratý pagan metal, bez toho aby to páchlo primitívnou kolotočárinou a prázdnotou. Bol som prekvapený hneď pri prvom
vypočutí a hneď prvým znakom kvalitnej hudby boli zapamätateľné motívy, bez
toho aby sa jednalo o spomínané klišoidné odrhovačky. Myslím, že oná
neslávna škatuľka „pagan metal“ (ktorá vlastne vypovedá viac o lyrickej stránke
žánru) v tomto prípade sedí veľmi dobre, pretože štýlovo by som Hordak nevedel
hodiť do jednej súmernej škatuľky. Úvod albumu odpaluje skladba „Eklipsis – Devourer of Gods“ v stredne
rýchlom tempe a s príjemne melodickou gitarou, ktorá bude väčšinu
albumu určovať oné, do pamäte vryté melódie. Už zo začiatku môžeme spozorovať zaujímavý
štýl hrania, ktorý kombinuje jednak melodiku, sóla ale aj také to
primordialovské „tamtaram tamtaram“ kedy vás v riffoch doprevádza gitara,
ktorá síce hrá clean, ale vôbec nezaniká a má svoje miesto. Skladby sú skutočne
energické od začiatku, no v tretej skladbe „Soaring“ sa úvod spomalí a prvý krát máme možnosť počuť
ľudový nástroj (flautu/píšťalu) a doprovod akustickej gitary. Po asi
minútovej predohre prichádza priestor pre „distortion“ gitary a prehrávačom momentálne
ide jedna z najlepších skladieb albumu. Dostávame sa aj k tradičným „pagan/thrash
metalovým“ sekačkám a energia kombinovaná s melodickosťou prúdi
ďalej. Ak by som mal album „Padre“ prirovnať k niečomu, tak to budú
pravdepodobne staršie pagan metalové nahrávky zo západnej Európy, možno starý
Wolfchant (tu hlavne vokál), Morrigan poprípade Menhir.
Tesne za polkou albumu prichádza na rad aj akustické intermezzo „Sol“ v podaní gitár – jednoduchá skladba, ktorá neurazí. Siedma skladba začína preslovom z legendárneho filmu z roku 1960 schválne kto by ho uhádol... Mierny útlm a vatu prinášajú skladby 8 a 9, ale to bude z môjho pohľadu pravdepodobne tým, že album už mám za tých niekoľko týždňov dobre napočúvaný a v druhej časti sa vždy teším na titulnú a záverečnú skladbu „Padre“. Tá novinku od charizmatických Španielov skutočne vygraduje. Energická skladba postavená na výborných melódiách sólovej gitary pripomínajú majestátne riffy Valfara, no ponechávajú si svoju tvár a je to úplne iný prípad ako sme písali v recenzii na Drunemeton. Skladba mení tempá, polohy, a aj chrapľavý vokál, ktorý sa zdá byť najslabšou časťou inak výborného albumu, tu pasuje. Atmosféru na konci dotvárajú husle a v tejto časti sú už zimomriavky na správnom mieste.
Tesne za polkou albumu prichádza na rad aj akustické intermezzo „Sol“ v podaní gitár – jednoduchá skladba, ktorá neurazí. Siedma skladba začína preslovom z legendárneho filmu z roku 1960 schválne kto by ho uhádol... Mierny útlm a vatu prinášajú skladby 8 a 9, ale to bude z môjho pohľadu pravdepodobne tým, že album už mám za tých niekoľko týždňov dobre napočúvaný a v druhej časti sa vždy teším na titulnú a záverečnú skladbu „Padre“. Tá novinku od charizmatických Španielov skutočne vygraduje. Energická skladba postavená na výborných melódiách sólovej gitary pripomínajú majestátne riffy Valfara, no ponechávajú si svoju tvár a je to úplne iný prípad ako sme písali v recenzii na Drunemeton. Skladba mení tempá, polohy, a aj chrapľavý vokál, ktorý sa zdá byť najslabšou časťou inak výborného albumu, tu pasuje. Atmosféru na konci dotvárajú husle a v tejto časti sú už zimomriavky na správnom mieste.
Na
záver už len pár slov ku zvuku, ktorý si drží vysoký štandard a neznie ako
umelá-plastická zlátanina nuclearblastovských odrhovačiek. Za mňa jednoznačne
prekvapenie, myslím, že si vypočujem aj predchádzajúcu tvorbu a časom prinesiem
aj retrospektívnu recenziu a pohľadom ku starším kúskom. Kto máte možnosť
jednoznačne si album „Padre“ zaobstarajte.
Hodnotenie: Veľmi dobré
Hodnotenie: Veľmi dobré
Napísal: S.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára