pondelok, 21. novembra 2016

Ekstasis - Wirklichkeitsraster (2015)



Som zástancom názoru, že z cover artu sa dá vyčítať viac než len názov albumu (názov kapely to spravidla nie je, čoho príkladom je aj Ekstasis a ich logo, ktoré je silným hráčom black metalom obľubovanej súťaže Najnečitateľnejší vyhráva). Už z pohľadu na obal som si hovoril, že toto môže byť práve ten svieži vánok, ktorý poslednou dobou v black metale tak postrádam.

Opäť recenzujem vec, o ktorej som jakživ nepočul, ale v tomto prípade sa niet čomu čudovať, „Wirklichkeitsraster“ je debut, hoci táto nemecká kapela vznikla roku 2010. O samotných hudobníkoch je zúfalo málo informácií, takže sa budem držať domnienky, že hudobnú minulosť v iných kapelách nemajú. Album vyšiel pod vydavateľstvom s ľubozvučným menom Geisterasche Organisation, pod ktorým našiel metal-archives jedine Ekstasis, takže aby som to uzavrel: Je to obskúrna kapela.

Album začína pomalou, akustickou gitarovou linkou vyznievajúcou až dramaticky, do ktorej z času načas udrú bicie, zaznejú distortion gitary a zachrapčí spevák, kým sa to nerozbehne do plnohodnotného blacku. Rytmy sa v priebehu piesne striedajú pomerne často a rapídne a pritom, ako pieseň začínala, som mal pocit, že mi to ubíjalo atmosféru načrtnutú introm, ale človek si na to rýchlo zvykne, nakoľko sú na tom podobne aj ostatné skladby. Ako som už načrtol, rytmy na celom albume sa značne menia, často sa striedajú s tichšími, akustickými pasážami doplnenými šeptom. Je tam určitá snaha o vytvorenie atmosféry, ale vo všeobecnosti platí, že sa jedná o celkom melodickú odnož black metalu.

Celkovo je album jednohubka, päť piesní dokopy vytvorí 29 a pol minúty hudby, ale je to prinajmenšom svižné, radšej to spraviť krátke a „vecné“, ako zbytočne desať minút naťahovať tie isté nápady dookola. A počúva sa to dobre, piesne majú svoju tvár a sú dobre pamätateľné, každá má niečo, podľa čoho ju rozpoznať, aj keď po treťom-štvrtom vypočutí už poslucháč začína chápať schému tvorby a vie určiť, kedy príde tichšia pasáž a čo bude po nej nasledovať. Ale na nápady „Wirklichkeitsraster“ chudobný nie je – napadá ma úvod skladby „Farbenblind“, ktorý mi svojim depressive rockovým rytmom a akustickou gitarou ihneď pripomenul Lifelover.

Čo je rozhodne nutné pochváliť je artwork, čo naznačuje aj cover (mimochodom s albumom človek získa aj kus puzzle skladačky). V booklete sú napísané všetky texty a každá pieseň má svoj obrázok, ktorý by mal odpovedať hudbe a kontextu danej piesne. Spôsob, aký grafik zvolil – obrázky vyzerajú ako maľované vodovými farbami, abstraktne, izolovane a miestami trochu chaoticky – skutočne sedí s lyrickou tématikou, ktorá sa zaoberá duševnými poruchami, úzkosťou a podobným javom. Hudba tomu ale až tak neodpovedá: popravde, niektoré melódie vyznievajú až veselo (teraz nehovorím o depressive rockových lifeloverovských pasážach, ktoré implikujú skôr úsmev cez slzy), napríklad v skladbe „Gedankenort“ sa v jednej časti zapoja klávesy a hrajú až infantilnú melódiu, čo možno bol aj zámer.

Dojmy z „Wirklichkeitsraster“  sú rozpačité. Pokiaľ sa človek, ktorý si chce pustiť black metal, rozhoduje na základe toho, či chce niečo jednoduché, agresívne na vybúrenie, alebo niečo komplexnejšie na premýšľanie, v tom prípade Ekstasis nie je ani ryba ani rak. Spočiatku som mal pocit, že sa bude jednať o akúsi blackmetalovú abomináciu, ale realita je taká, že to nie je nejak enormne atypický black metal a určitá miera „iných“ prvkov v hudbe tento fakt nezmení. Možno ich záujem spočíva v tom, že maľujú pomerne ortodoxný black metal neortodoxnou farbou a možno len balansujú na tejto hranici, neviem, ale faktom ostáva, že sa Ekstasis ešte musí rozohrať, cítiť z toho, že je to prvotina, no rozhodne ma zaujímajú ich kroky v budúcnosti, pretože smer, ktorým sa potenciálne môžu ubrať prisľubuje originalitu.

Napísal: B.


Hodnotenie: Nadpriemer

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára