Už po desiatykrát prišiel ten čas, aby sa fanúšikovia pohansky ladenej metalovej hudby prišli pokochať pôsobivou scenériou Banskej Bystrice a užiť si sviatok svojej obľúbenej hudby. V Bystrici už tradične časť publika tvoria notoricky známe tváre a preto sa na Nociach Besov cítim takpovediac domácky. Navyše headlinerom desiatky bola poľská legenda, Graveland, čo je kapela, ktorá bola dlhé roky pre mňa najobľúbenejším hudobným telesom. Táto vášeň možno aj z dôvodu série nie príliš presvedčivých vydaní v posledných rokoch trochu vychladla, ale nevidieť Graveland naživo, ak ma od miesta koncertu delilo len pár hodín, sa rovnalo svätokrádeži.
Organizátor si po uctení tradície poriadneho meškania uctil
aj o nič menej významnú tradíciu sviatku predkov a mohlo sa začať.
Večer otvorili Lunatic Gods. Kapela pre mňa nie je neznámou, ešte na gymnáziu
som si zaobstaral originálny nosič. Odvtedy však pretieklo v riekach
i potokoch veľa vody, v kapele sa obmenila zostava, s čím prišli
aj zmeny v štýlovom a textovom zameraní. Moje očakávania neboli po
letmom oboznámení s novou tvorbou nijako závratné a vskutku som sa
pred pódiom dlho neohrial. Často až príliš prvoplánové melódie nezachránilo ani
navrstvenie rôznych nástrojov a pasáže s čistým mužským spevom mi
pripomínali nejaký rádiový poprock. Apropos navrstvenie, miestami sa hudba
stávala jeho následkom nečitateľná a ani prevedenie vokálov nebolo príliš
presvedčivé. Jediný hlbší pocit, ktorý vo mne hudba vyvolala, bola chuť ísť si
dať pivo. A tak som tomuto vnútornému pnutiu vyhovel.
Nasledovali poľskí Azel´sMountain. Meno kapely mi nebolo
neznáme, ale kapiel a vydaní je nepreberné množstvo, a tak som sa
k tvorbe Poliakov dostal až po ohlásení ich vystúpenia na NB. Krátky
výskum na Youtube sľuboval kapelu s typickým poľským paganblackovým
ladením a na Azelovohuru som bol teda logicky zvedavý. Na pódiu to však až
tak žiarivo nevyznelo. Trom piesňam, ktoré som zachytil, chýbal nejaký
výraznejší nápad, náboj a dynamika. Každý úsek ľubovoľných tridsiatich
sekúnd bol ok, ale ako celok to bolo všetko na jedno kopyto. Navyše to bolo
zvukovo zahuhlané a spevák si dal namlátiť na vokál reverb aj na tri
vystúpenia dopredu. Členovia spolku nie sú nijakí nováčikovia na scéne, ale nič
ma nepresvedčilo, aby som radšej nešiel hľadať niečo pod zub.
Na Panychidu som sa príliš nehrnul. „Měsíc, les, bílýsníh“
som recenzoval a ocenil som hráčske schopnosti, profesionalitu aj pár
naozaj dobrých nápadov. Album ako taký ma však nijako zvlášť neoslovil. Počul
som aj posledný album "Haereticalia". Kapela pokračuje logickým smerom vo vývoji,
ktorý už skôr naznačila, a ktorý mi nič nehovorí. Pagan metal a paganblack
metal si ma získali oslavou virtusu, pompéznosťou a heroickým pátosom
rytierskych románov, povestí a Wagnerových opier. Virtus som však nenašiel a o pagan metale by som nehovoril. Haereticalia pojednáva
o nejakých dobrých čarodejniciach a náplň sa odrazila aj
v hudbe. Aby som zostal aspoň trochu objektívny, ľudí
pod pódiom sa našlo a Panychida ich svojim pódiovým prejavom
a inštrumentálnou zručnosťou dokázala dostať do varu, takže v tomto
smere predčila svojich predchodcov. Nuž, vyberte si!
Prvé tri kapely si to odhučali do zabudnutia a ja som
pojal podozrenie, že pre svoj sobotňajší večer som si snáď mal nájsť inú náplň,
na úplnom mieste. Otázku mal zodpovedať Graveland, ktorého vystúpenie sa
presunulo o jedno miesto skôr. Hral sa iba starý black metalový materiál
z rokov 1993-97, nič mladšie ako „Following the voice of Blood“ na radu
neprišlo. Osobne by som uvítal aj novší, viac do paganu ladený materiál, ale
týmto by sa snáď narušili čisté kontúry odohraného výberu. Graveland tak
priniesol temnú tajomnú atmosféru mesačnej noci, v ktorej zahalené bytosti
obetujú v uprostred pradávnych kamenných kruhov, fakle nesené duchmi
mŕtvych osvetľujú oblohu a loviaci vlci križujú zasnežené lesy.
V kotle to vrelo ako pri náboženskej seanse nejakého veľmi násilného
a krutého extatického kultu. Šamanský bubon v skladbe Thurisaz ešte
vystupňoval šialenstvo. Dohralo sa piesňou Black metal war a nastal čas sa
oklepať a vstrebať zažité. Najlepšie vystúpenie večera a pre mňa snáď
najlepšie vystúpenie môjho života. Ak niekoho Graveland nepresvedčil
v sobotňajšiu noc o svojich kvalitách, tak to už nedokáže asi nikdy.
Verím, že kapelu uvidím ešte raz na koncerte, kde zahrajú prierez novšej
tvorby.
Pri začiatku Osterwegu som ešte živo diskutoval pri bare
s ďalšími nadšencami a až po nejakom čase som sa pomerne neochotne
odhodlal ísť sa pozrieť na divy, ktoré tam vpredu stvárali kvíliace gajdy. A zostal
som ohromený! Bieloruské duo vytvorilo mystickú atmosféru, ktorá však bola
odlišného charakteru ako Graveland. Večne snívajúce lesy ožiarené
v jesennom tichu plameňmi vatry, tancujúce tiene a ruiny kamenných
hradov v bielej hmle. Odohral sa aj cover Burzumu a po odoznení setu som
ostal stáť očarený. Od pre mňa v podstate neznámej kapely, ktorej ukážky
tvorby na nete ma vôbec nechytili, som toto vôbec nečakal. Perfektné.
Večer uzatvárali Molat. Priamočiare a populistické,
ľudová zábava s gajdami? Možno, ale fungovalo lepšie ako Lunatic Gods alebo
Panychida. Vystúpenie bolo úderné, živelné a energické a Bielorusi
boli parádnym ukončením vydareného večera. Ich tvorbu nemám až tak napočúvanú,
určite sa hrala „Obrana Krychau“ a „Molatvoli“, ale vrcholom ich setu bol
cover Apraxie „Завтрапринадлежитнам“, ktorý ma dostal do kolien. Znova sa
dostavil kotol, z ktorého som nakoniec odišiel s krívaním po dobre
mierenom kopanci o píšťaly. Vydarené vystúpenie.
Ako to zhrnúť? Po nemastnom-neslanom začiatku v podobe
prvých troch kapiel, ma druhá polovica nadchla. Graveland splnil všetky, aj tie
najvyššie očakávania, Osterweg mi vyrazili dych a Molat si splnili svoju
úlohu. Takže, do Bystrice aj nabudúce – najbližšie asi v januári na Furiu.
Napísal: N. KH.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára