Minule som sa
natripovaný ocitol na jednej bratislavskej technopárty, a ako som sa tak
davom prebíjal k baru, stretol som Savitri Devi. Zaplatil som jej pár pohárikov
a ona ma po krátkej, no príjemnej diskusii pozvala k sebe domov, kam
nás odviezlo UFO spoločnosti VRIL pilotované uniformovaným vlkodlakom. Na byte
ma ponúkla puerhom s jačím maslom, predstavila svoju zbierku
Lovecraftových diel viazaných v ľudskej koži a ukázala mi zopár
kuriozít, ktoré si priniesla z ciest po Strednom východe. Potom vytiahla
gramofón a zvyšok večera sme strávili počúvaním tvorby Mariána Vargu,
prejavov Miguela Serrana a prvých dvoch albumov Burzumu. Na rozlúčku sme
si ešte zahrali pár hier na starom Atari a ja som sa v riedkom
himalájskom vzduchu vybral krivoľakými ulicami domov.
Nie drahí čitatelia
Besu, tentokrát nemusíte mať strach o moju životosprávu. Vyššie uvedené
riadky predstavujú skôr moju umeleckú predstavu vzniku recenzovaného albumu
a umožňujú spraviť si predstavu o tom, kam bude recenzia v ďalších riadkoch smerovať.
Remmirath boli
v slovenskej undergroundovej scéne vždy zvláštnym zjavom. Už ich prvé demo
obsahovalo veľa neblackmetalových prvkov a debutový album Polis Rouge som vyslovene nepobral.
Napriek tomu som si zaobstaral originálku kazetového vydania ich najnovšieho
počinu a následne po viacnásobnom zodpovednom vypočutí a hodnotení
som sa rozhodol podeliť o svoje zmätené dojmy aj s čitateľmi Besu.
Hudobne je album mixom
všetkého možného. Postrockové pasáže, sóla z progresívneho rocku, vplyvy heavy
metalu a black sabbathovského stoner doomu (skladba The Gunfighter´s quest for enlightment), elektroniky, použitie
zvukov zo starých počítačových hier (koho napadlo, že toto môže byť dobrý
nápad?), hrdelného spevu i orientálnej hudby. A áno, v prvých štyroch
skladbách sa dá hovoriť aj o nejakom tom podiele black metalu, hoci značne
neortodoxného. Tomu zodpovedá aj zvuk albumu, kde pomerne dôležité miesto
zohrala basa. Výrazné miesto tohto často v black metale opomínaného nástroja
v mixe vyslovene oceňujem. Druhá strana kazety so skladbami štyri až šesť už
veľa black metalu či metalu nepobrala. Po štvorke nazvanej Fox Cooper potom black metalové elementy úplne miznú. Album
uzatvára šestka The Coming of Kalki,
ktorá je experimentom pozostávajúcim z hlasových samplov a zvukových
plôch.
Textovo album odráža
svoju hudobnú náplň a je mixom tradicionalizmu, postmodernej európskej
absurdity a irónie a halucinácií z požitia psychotropík. Podklad
pre grafickú stránku albumu tvorí tvorba ruského maliara Nicholasa Roericha.
Oboznámiť sa s jeho tvorbou vám určite odporúčam, veď na ňu občas
v svojich novelách odkazoval aj Lovecraft.
Po krátkom intermezze
sa znova vráťme k hudbe. Ako album tohto typu vôbec opísať
a vyhodnotiť? O zaujímavé a vyslovene veľmi dobré pasáže
a rôzne hudobné prekvapenia v ňom núdza nie je. O žiadnu nudu
poskladanú z obohraných žánrových klišé a predpisov sa tu nejedná. Otázka
však znie či spolu všetky uvedené prvky tvoria zmysluplný celok v podobe
ucelených skladieb a či je originalita zároveň aj zárukou kvality? Tu už
si taký istý nie som. Remmirath pomiešali naozaj veľmi veľa rôznych
ingrediencií a výsledok občas pôsobí tak, ako keby ho stvoril niekto
s poruchou pozornosti.
Tradičný konečný
verdikt na konci recenzie však tentokrát vynechám. Hodnotenie albumu ako Shambal Vril Saucers je asi vyslovene
subjektívnou a polarizujúcou záležitosťou. Niekto ho bude právom považovať
za totálny odpad, iný, pravdepodobne milovník hudobných experimentov, ho
postaví na piedestál ako umelecký skvost. Vraví sa, že geniálne dielo od úplnej
idiotiny môže občas deliť len veľmi tenká čiara a novinka od Remmirathu je
toho priam encyklopedickým príkladom.
Hodnotenie: Bez hodnotenia
Napísal: N. KH.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára