Absu sa pokúšam vidieť na živo
asi 10 rokov, príležitostí bolo habadej, no akosi to nikdy nevyšlo. V obave,
že sa v lete budem musieť zúčastniť jedného nemenovaného slovenského metalového
sviatku, som radšej hneď po zaregistrovaní ich Žilinského vystúpenia nakúpil lístky a
ani support v podobe Nargarothu nemohol veci uškodiť...
Internetom sa niesli pochybné
zvesti o klube Kolečko - vraj ide o hnusnú, zapľuvanú dieru,
ktorá nebude spĺňať kapacitné nároky takéhoto koncertu. Do Žiliny sme dorazili
čosi po siedmej, všade okolo davy černoodencov, nuž čo vám poviem – radosťou sme
neskákali. Našťastie klub bol len zavretý pre zvukovú skúšku majstra Kanwulfa.
Kto potom chcel jednotlivé vystúpenia naozaj vidieť, ten ich aj videl. Z estetického
hľadiska podnik vyzeral tak, ako zvesti hlásali – takže za mňa absolútna
spokojnosť! Po 20tej už na pódiu skotačili Belgičania BLOODROCUTED. Kapela má za sebou tri dlhohrajúce albumy, s istotou
viem povedať, že si žiaden z nich doma nepustím, no v živom prevedení
ma ich nasratý, drevný thrash metal s občasnou odbočkou k old-schoolovému
death metalu celkom potešil. Bolo zjavné,
že koncertná prax im nechýba, dokonca sa zdalo, že ich to aj baví – gitaristi sa
na seba usmievajú, strúhajú pózičky, púšťajú jedno kvílivé sólo za druhým,
spevák s basou celý čas paranoidne tikal očami zo strany na stranu a ručal
svoje apokalyptické texty. Pár divákom už z toho solídne hrabe a hádžu
sa o mrežu pred pódiom. Za mňa osviežujúce, energické otvorenie koncertu,
no známi, ktorí sa vo voľnom čase venujú (aj) zahnojenému thrash metalu, len apaticky
mávli rukou, že: „Kokotina“.
Z nasledujúcich NEKRODELIRIUM som
zostal trochu v šoku – vyzerali ako projekt nórskeho vzdelávacieho systému,
ktorý vysiela žiakov stredných umeleckých škôl na výlety s kdejakou BM legendou.
Nikomu zo štvorice na pódiu by som netipoval viac než 17 rokov. Aj som si
vravel, že k nim netreba byť veľmi prísny - veď ja som si v ich veku akurát tak
tlačil v temnotách jebáky, kým oni brázdia svet s Nargaroth. Ako mi
však prezradili metalové archívy, speváčka, gitaristka a hlavný mozog
kapely Sandra Stensen je mojou rovesníčkou – neviem či tých Nórov konzervuje
chlad a hnijú nejako pomalšie, na veci to nič nemení - oni si túrujú s Nargaroth a ja si
furt vytláčam v temnotách jebáky. Štvorica zababraná od krvi a corpse
paintov sa tvárila kruto-prísne, no
NEKRODELIRIUM mi zneli ako nepodarený Darkthrone. Tisíc krát prevarené black
metalové postupy v tom najnezaujímavejšom
možnom prevedení. Jediné čo stálo za zmienku bol speváčkin hlasový prejav,
ktorý bol naozaj extrémny a jeho kvalita len zvýraznila nezaujímavosť celej
tej počernej kolomaže, čo tiekla kdesi pod ním. Veci nepomohol ani zvuk, v ktorom
zanikla gitara a sluchovod oblažovala len vytiahnutá basa opakujúca
dookola dva tóny... Naozaj neviem z kej matere tour manažéri Nargarothu vyťahujú takéto klenoty... (Tu len
poznámka: ľudia, ktorí stáli na opačnej strane klubu tvrdili, že počuli aj
gitaru a vraj to až taká tragédia nebola!)
V: Pribudol
čas, pribudlo promile, pribudli fanatici pod pódiom pripravení vylievať si
svoju frustráciu búšením do iných fanatikov. V hudbe HATE prirodzene pribudli
aj údery na pomyselnom metronóme a poľský smrtiaci bombardér za pomoci vrtúľ
pod pódiom pomaly vzlietal. HATE spustili do prítomných svoju guľometnú paľbu
od prvej piesne. Ich intenzívna snaha pohlcovala všetok dostupný kyslík v klube
a žiaľ, spolu s kyslíkom niekam odpálili aj dobrý zvuk. Nech som sa predieral
zahusteným davom kde to šlo, všade som počul len bublajúcu basu, salvu bicích a
nad tým celým dominantný Adamov vokál. Dopredu, kde teoreticky mohla byť
situácia lepšia, sa mi predrať nepodarilo, nakoľko od druhej piesne sa strhol
vpredu kotol, kde sa to mrvilo piate cez deviate. Lietali rozbité nosy a
vyrazené dychy, čiže z tohto hľadiska všetko v poriadku. Verím tomu, že
členovia HATE musia byť na porovnanie s BEHEMOTH maximálne alergickí, ale každý
kto k ich hudbe pričuchol, vie koľká bije. Kde však v živom vystúpení súčasných
BEHEMOTH nenávisť a pekelný smrad cítiť, vo vystúpení HATE dnes prítomné
neboli. Ako sa neskôr ukázalo, na to tu boli v ten večer iné spolky. Priblblo
blažený úsmev som mal pri niektorých nadzvukových pasážach, keď však hudba
skĺzla späť do sivej šedi, vedel som že to na mňa nefunguje. HATE možno
inokedy, na inom mieste a hlavne s iným zvukom.
Moje dlhé čakanie sa konečne
skončilo! Proscriptor skladá bicie s pôvabom Mr. Beana,
rozhodnúvšieho sa Modrú ustricu navštíviti. Image ABSU dokonale ladí s hudbou – je úplne mimo! Elasťáky –
vybíjance - pivný pupek. Heavy – Black - Thrash metal. Kombinácie pri ktorých
sa mi zvyčajne dvíha žalúdok, no táto kapela je kdesi nad škatuľkami. Zatiaľ
som sa nestretol s nikým, kto by dokázal spomenuté žánre spojiť tak
jedinečným a odzbrojujúcim spôsobom. A keď trojica konečne spustila svoj
set, bol to nekompromisný sonický útok na všetky signálne sústavy! Za tých 45
min. som zo seba vytriasol všetku zlosť a hnev, absolútne delírium
oslobodzujúcej debility! Neviem, či sa dajú niektoré veci naučiť – Absu od
prvej minúty pôsobili ako by boli v absolútnom tranze - oči stĺpkom, ksichty (i
postavy) pokrútené v nepredvídateľných grimasách (i pózach). Ezezu stihol
okrem spievania a hrania na basu napľuť zo štyri kýble slín, Proscriptor
nezaostával a okrem sypania do bicích oblažoval dav charakteristickým
ječákom. V polovici setu už tradične prenechal miesto za bubnami
Gunslutovi, aby sa mohol naplno venovať svojmu texaskému kung-fu masakru. Jeho
pódiové kreácie sú nenapodobiteľné - kvíkať a pritom predvádzať akúsi
okultnú, živú verziu Mortal Kombatu, to sa len tak nevidí... Nebudeme si zas
klamať, pohybový (a aj verbálny) prejav tohto pána sa pohybuje na veľmi tenkej
hranici toho, čo sa ešte dá nazvať „dobrým vkusom“. Ak by nebol poistený
neskutočnou hudobnou kvalitou, veľmi rýchlo by sa to celé prepadlo do hlbokej
priepasti totálneho gýča... (a aj v tejto podobe to asi viacerí nevydýchali). Set bol prierezom
ich tvorby, zaznelo čosi z The Third Storm of Cythrául, prišlo aj na eponymné Absu a záver patril
trojici skladieb z nedostižného klenotu v ich diskografii – Tara... Keď to celé (veľmi rýchlo) skončilo, stál som pred klubom s pripečeným úsmevom
a popíjajúc pivo som si ešte stále broukal záver poslednej skladby Stone of
Destiny... Absu rozhodne nesklamali moje nemalé očakávania, no aj tak si teraz
vravím, že vidieť ich pred pár rokmi musela byť ešte väčšia paľba – predsa len človek
nemladne, Proscriptor nie je výnimkou a svoju gymnastiku už občas ťažko
rozdýchaval...
Svoj komplikovaný vzťah s headlinerom večera som už raz popísal tu. A tak ako
Absu, aj NARGAROTH splnil všetky
moje očakávania. Pred pár dňami totiž vyšiel nový album Era of Threnody a ako sa
dalo čakať, prvá polovica vystúpenia, patrila práve tomuto materiálu. Do
koncertu som si ho stihol vypočuť dva krát a vydržať to dokonca bolo preveliké
utrpenie – celé sa mi to zdalo mdlé, nezaujímavé, nudné. Bohužiaľ na týchto
pocitoch nič nezmenila ani živá prezentácia. Technicky nemám Nargarothu veľmi
čo vyčítať. Keď sa Kanwulf oprel do vokálov znelo to dobre, gitaristi aj s bubeníkom
si odviedli svoju robotu (zas nie je to tá najnáročnejšia úloha na svete). No
skladby z novinky plávali úplne mimo mňa – teda pokiaľ zívanie, nie je
emócia, ktorú plánovali vyvolať. Vizuálne to tiež nebolo nejako zaujímavé, či
podnetné - všetkými milovaný frontman po
gaahlovsky kuká na vybrané objekty v publiku, alebo na plafón, tvári sa
ako nasraný Dedo Mráz, občas pohrozí prstom. Zrejme v pokuse vyvolať dojem
majestátnosti je to celé pomerne statické... a ani za boha to na mňa nefunguje... A keď
spustia skladbu Txfo, nuda sa mení na odpor – už na prvé počutie je to nevkusná
vykrádačka skladby King od Satyriconu...
Zazneli sirény, členovia crew odkryli prasačie hlavy pod pódiom a publikum
dostalo to, po čo sem prišlo: spoločne si zakvíliť Black Metal is Krieg, Possessed by Black
Fucking Metal a trochu do seba posácať... Po
úvodnej časti som už na tieto pubertálne odrhovačky naozaj nemal náladu a keď
doznela Rasulka, vypadol som na vzduch, šomrúc čosi v duchu: „Keby si za tých
15 rokov menej spieval o tom aký si posadnutý black metalom a radšej (opäť)
začal skladať normálne skladby, lepšie by bolo...“ Spätne musím oceniť
minuloročnú bratislavskú zastávku, kde sa (podľa mňa) hrala tá zaujímavejšia
časť diskografie a jednotlivé časti setu
boli odlíšené vizuálne aspoň pomocou masiek. V Žiline sa to vlieklo ako
sopeľ z nosa, celé to trvalo asi hodinu a pol, po coveri na
Burzumovský War som už očakával vytúžený koniec, no nie, ani piči, musíme si
ešte dať čosi zo Spectral Visions of Mental Warfare... Komu sa nový album páči a Nargaroth ešte
nevidel, nemal dôvod byť sklamaný. Zdalo sa, že ľudia sa bavia, no fakt som nechápal
prečo a na čom. A keď som už spomenul
cover, ten mi v plnej miere ukázal,
že najväčším problémom vystúpenia Nargaroth, bola toho večera hudba Nargaroth a aj
tisíc krát vyvarený Burzum ma bavil viac, než všetko čo zaznelo z aparatúry
nemeckej legendy (úvodzovky už nech si doplní každý sám podľa uváženia)...
Napísal: neplex & vilozof
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára