Rozhovor - Domáci pivovar Rod (4. 6. 2018)

Keďže s metalovou hudbou či históriou je spojené aj dobré pivo a tento pivovar má nezvyčajný názov, rozhodol som sa priniesť čitateľom niečo doteraz neobvyklé. Rozhovor ohľadom tohto moku a jeho výroby či iných záležitostí. Otázky sa pýtal S.

Zdravím ťa Tomáš. Ako čerstvý milovník remeselného piva som zaregistroval váš domáci minipivovar s názvom Rod len nedávno. Prve čo mi upriamilo pozornosť boli názvy zo slovanskej mytológie, ktorej sa už dlhší čas venujem. Kedy a ako sa zrodila myšlienka variť domáce pivo?

Ahoj S. S nápadom varenia piva prišiel kamarát Ivoš, s ktorým sme navarili zopár várok. No samotnou príčinou bolo predovšetkým to, že bežne dostupné pivá ponúkané na Slovensku nám nechutili.

Samotný názov ROD vznikol pred poldruha rokom v hlave parťáka, variča Paša, s ktorým sme chceli u ľudí priblížiť našu slovanskú mytológiu, pretože máme pocit, že akosi ľudia zabudli na našu pohanskú históriu, zvyky, tradície, či na samotných bohov. Názvami jednotlivých druhov pív, čo varíme, sa snažíme jednotlivých bohov opísať a tým vzdať úctu.

Remeselné pivo je v súčasnosti na vzostupe, teda lepšie povedané Slovensko zažíva renesanciu o kúsok neskôr ako ostatné krajiny. V čom vidíš dôvod záujmu ľudí o kvalitné a lokálne pivo?

Asi sa už presýtili našimi pivami a zistili, že sú i lepšie pivá, na ktoré boli zvyknutí. Zároveň dávajú šancu novým domácim, remeselným, či lietajúcim pivovarom.

Nie je tajomstvom, že si súčasťou metalovej či black metalovej komunity, isto chodíš na koncerty stretávaš sa s ľuďmi. Akí sú v tomto ohľade metalisti či vyznávači čierneho kovu? Majú záujem o drahší kúsok piva z remeselnej výroby?

Áno, metal mám rád a ak je čas a možnosť chodím na koncerty. Osobne si myslím, že komunita metalistov je odchovaná na pive a radi si priplatia za kvalitu. Ponuka remeselných pív je naozaj široká aj metalisti radi experimentujú.

Máš nejaký zaujímavý príbeh či historku spojenú s pivom, koncertom a jeho konzumáciou či degustáciou?

Občas sa stane, keď varíme v nočných hodinách, že podgurážení zaspíme a preleje sa nám z vedier sladina ešte pred vysladzovaním mláta, ako naposledy. To už nás len čakalo umývanie lepkavej podlahy a nadávanie. Keďže pivo pijem rád a často, snažím sa aj zúčastňovať rôznych akcií spojených s pivom. Pivné pochody, špacírky, behy, či slávnosti spojené s degustáciou. V Seredi jednu takú špacírku aj organizujeme. To je pre mňa.

Čo také môžeme zažiť alebo uvidieť na spomínanej špacírke?

Predovšetkým množstvo vypitého piva a dobrú náladu. Je to skôr pivno-turistická špacírka po vybratých krčmách a podnikoch, kde účastníci za každé vypité pivo zbierajú pečiatku jednotlivých zastávok a v indexe hodnotia kvalitu piva, toalety a celkový dojem. Po prejdení všetkých krčiem ich v cieli čaká diplom, guláš a pre prvých troch aj nejaké ceny. Akcia po prejdení samozrejme nekončí, v cieľovom podniku bude vyhrávať živá muzika, takže domov sa netreba ponáhľať.

Koľko litrov piva momentálne vyrábate a aké sú doterajšie odozvy? Plánujete rozšíriť výrobu poprípade si premýšľal, že by ťa toto remeslo živilo?

Na jedno varenie nejakých 180 litrov a snažíme sa variť často takže ročne je to pre nás celkom pekné číslo.  Odozvy sú zatiaľ dobré, máme svoju „klientelu“, ktorá nás podporuje aj k tomu, aby sme mohli stále variť a zdokonalovať sa. Varenie vnímame ako záľubu, a preto viem, že ma nikdy neuživí. Vstupné náklady pri zriadení remeselného mikro, či minipivovaru sú pre mňa finančne astronomické a časovo nezvládnuteľné. Bolo by to naozaj pekné, ale stojím pevne na nohách a som realista.

Keď už sme na začiatku načrtli tú slovanskú mytológiu. Aký je tvoj vzťah k našim najstarším dejinám, lepšie povedané predkresťanským náboženským tradíciám, ktoré zachovávali Slovania?

Je to niečo, na čo by sme nemali zabúdať a zároveň byť hrdí na odkaz, ktorí tu naši predkovia zanechali. Už len zvyklosti, ktoré tu i tam vidno napr. pri vynášaní, či pálení Moreny sú úžasné. Niečo predsa len nevymizlo, i keď sa po stáročia o to snažili „kresťania“. Preto je dobré sa pripomínať a šíriť osvetu.

Slovania a pivo to je vcelku dobrá kombinácia, ale je ešte jeden alkoholický nápoj, ktorým sme sa preslávili a tým je medovina. Aký je tvoj vzťah ku nej, poprípade ku jej kombinácii s pivom?

Máš pravdu, medovina skutočne patrila medzi nápoje Slovanov. Sám si doprajem každý večer za pohárik, ak mám práve doma. Kombináciu s pivom si čas od času dáme, keď chceme znásobiť chute. Občas pohárik vylejeme aj do piva.

Ak to nie je príliš osobná otázka. Snažíš sa udržovať niektoré tradície aj vo svojom osobnom živote? Povedzme napríklad aj to pálenie Moreny.

Bohužiaľ som časovo zaneprázdnený, no aspoň na pálení Moreny sa tradične stretávame. Je to vždy nasledujúci deň po zimnom slnovrate, kedy sa vyberieme s partiou k Váhu a ak nás čas netlačí, sme tam do rána. Je to veľmi pekný rituál a verím, že bude vždy ho s kým tráviť.

Mimochodom aký je tvoj obľúbený pivný druh a ako by si ho charakterizoval laikovi, keby sa naň opýtal?

Som odchovaný na ležiakoch, čo je druh piva, kde sa pri jeho výrobe používajú spodné pivné kvasnice. Týchto ležiakov je viac typov, no mne najviac šmakuje práve plzenský nemeckého štýlu, ktorý je viac prechmelený a tým horkejší. V dnešnej dobre je výber surovín na varenie piva priam ukážkový, takže skúšame, kombinujeme a stále varíme iné pivo. 80% našej produkcie je ležiak a ostatok s použitím vrchných pivných kvasníc ALE, IPA, či Stout.

Nedávno sme zverejnili na Bese letnú hádaciu súťaž, ktorú zasponzorujete nejakými fľaškami zlatého moku. Ako sa ti pozdávajú podobné hádanky? Ako hodnotíš svoj vlastný prehľad v metalovej hudbe?

Súťaž sa mi veľmi pozdáva a dúfam, že sa do nej zapojí čo najviac ľudí. Človek si aspoň opráši svoje znalosti a zároveň môže niečo vyhrať. Hádanky sú fajn a kľudne môžu byť aj náročnejšie. Posledné dva roky som trochu zanedbával metalovú scénu, čo ma vnútorne mrzí. Hlavne domácu scénu. Už v nej nie som doma ako to bolo voľakedy. No ako taký prehľad ešte mám, a to v black metale.

  

Na záver ešte nechávam nejaké slová pre teba.

Najsamprv sa chcem poďakovať za rozhovor a propagáciu nášho domáceho pivovaru. Verím, že naše pivá padnú na úžitok výhercom. V druhom rade som rád, že BES funguje a môže sa tešiť stále väčšej obľube. Čo robíte, dobre robíte.

Rozhovor - Voices (29.12. 2017)

Trvalo nám viac než rok, kým sme sa dopracovali k rozhovoru s touto britskou progresívno black/deathovou avantgardnou štvoricou šialencov, kvôli ich zaneprázdnenosti novým albumom, ale konečne to je tu. Kvôli časovej krátkosti v súčasnosti rozhovory ani nerobia, takže si to veľmi vážime. Za Bes sa pýtal B. a za Voices odpovedal gitarista Sam Loynes.

B.: Zdravím vás, Voices! Ako sa darí? Na čom práve pracujete? Máte nejaké koncerty alebo pracujete na novom materiály? Sú to už 3 roky od vášho posledného vydania.

Sam: Čas jednoznačne ušiel rýchlo a je to akoby včera, čo LONDON vyšiel. Odvtedy to bolo pre kapelu komplikované obdobie. Jedna pozitívna vec, ktorá z týchto posledných 3 rokov vzišla, je doteraz naša najlepšia práca ... album číslo 3. Vo výhľade nemáme žiadne koncerty.

B.: Povedz nám niečo viac o Voices. Čo je ideou, ktorá za tým stojí, ako by si charakterizoval žáner, ktorý hráte a vo všeobecnosti, kam to lyricky patrí? Čo je posolstvom Voices?

Sam: LONDON bol kompletne koncepčný. Filmový zážitok v hudobnej forme, zrodený z veľmi produktívneho času. Takže to posolstvo pochádzalo z našich abnormálne aktívnych predstáv zabalených vovnútri mesta, v ktorom žijeme. Posúvajúc sa ďalej sme dosiahli svoj sonický vrchol. Ďalší album je, v určitom zmysle, viac hudobný. Je o piesňach, zvukoch, textoch, návnadách a spájaní našich vlastných hudobných túžob a jednoducho nemôže byť definovaný v rámci nijakého extrémno-hudobného kontextu.

B.: Nie je nijakým tajomstvom, že zo štyroch členov Voices dvaja boli v kapele Akercocke a jeden stále je. Idea vytvorenia Voices – komu patrí? Čo vás viedlo k založeniu Voices, keď ste boli aktívni v inej kapele a prečo dvaja z vás odišli?

Sam: Nikto neopustil Akercocke. Tá kapela je kreatívnym zenitom pre majstrov Jasona Mendoncu, Paula Scanlana a Davida Graya. Ktokoľvek ďalší je na periférii. Z môjho pohľadu, ktokoľvek, kto mal také šťastie, aby sa mohol podieľať na tom projekte s takým vplyvným muzikantstvom, by to mal vnímať ako privilégium, aj keď je to iba prchavá dohoda. Voices sa ale zrodili z túžby Petera (Benjamina), Davida (Graya) a mňa po tvorení. Progres Akercockeu bol neistý, pochopiteľne musel ticho ležať na určitú dobu. Potrebný a v konečnom dôsledku pozitívny krok v prebiehajúcom posolstve tej kapely. Voices boli vedľajší produkt tej doby a odvtedy vykvitli do niečoho, čo my všetci považujeme za jednu z našej najlepšej nahratej práce, najmä vrchol, ktorý sme teraz dosiahli s našim nadchádzajúcim albumom.

(zľava Sam Loynes, David Gray, Peter Benjamin, Dan Abela)

B.: Teraz by som bol rád, keby si nám povedal niečo o vašich albumoch. Začnime debutom „Voices From the Human Forest Create a Fugue of Imaginary Rain“. Čo má ten názov znamenať? Ak má ten album koncept, čo ním je? Keďže som nedokázal nájsť texty toho albumu, domyslel som si len toľko, že to má čosi dočinenia s ľudskými emóciami. Ale čo piesne ako Dnepropetrovsk, Eyes Become Black či Creating the Museum of Rape? Čo je ich posolstvom?

Sam: Nerád by som bol tak prozaický, aby som jednoducho vypísal významy a metaforické posolstvá za našou prácou. Je to súčasť príťažlivosti pre poslucháča, ako si ty. Ale ako je zjavné, prvý album má v sebe veľa základov. Povedal by som, že má skutočný zvuk štyroch ľudí snažiacich sa vysporiadať sa so životom v Londýne, vysielajúcich svoje denné problémy prostredníctvom hudby. Bolo to z veľkej časti improvizované a tvorba hudby bola rýchla a hektická. Takže si myslím, že ho môžeme klasifikovať ako skutočne prvotný.

B.: Keď už sa bavíme o konceptoch, som si istý, že album „London“ má koncept a celkom badateľný, no zároveň ťažko rozlúštiteľný. Oprav ma, ak sa mýlim, ale hovorí príbeh o určitom narcisistickom „umelcovi“, ktorý, okrem potulovania sa ponurým Londýnom „v chladných autobusoch a chladných vagónoch bez čŕt“, píše samovražedný list, maľuje portrét... samého seba? A vysporiadava sa s... otrávením? Čo je príbehom za týmto albumom? Kto je ten „umelec“/ „herec“, „herečka“ a kto je „Megan“? Na koho žiarli (Last Train Victoria Line)? Prečo ho otrávili? A kto sú „oni“? Mohol by som pokračovať donekonečna s týmito otázkami, takže prosím ťa, podaj nám vysvetlenie a význam vašej práce.

Sam: Je zjavné, že si si skutočne dal záležať, aby si si vypočul každý aspekt tej nahrávky. Za to ti ďakujem. Znova, nechceli by sme zničiť interpretáciu a vizualizácie vytvorené tvojou vlastnou mysľou. Je samozrejmé, že máš hlboké porozumenie a vidíš, čo sme my, na počiatku vzniku, videli, rozprávačsky povedané. Jedna nápoveda pre nadšencov, ako si ty, ktorý je hoden získať hlbšie porozumenie nahrávky a jej vplyvov... choď a zožen si kópiu „Hraníc lásky“ od Grahama Greena. Prečítaj si tú knihu a potom si pozri filmovú adaptáciu, v ktorej hrá Ralph Fiennes. Toto má najbližšie k fyzickej manifestácii konceptov toho albumu, ako sa dostaneš. Nehovorím, že to je priamy sonický preklad, ale skôr „múza“ za tým konceptom.

B.: Bude ďalší album rozprávať príbeh rovnako ako posledný? Ak hej, môžeš nám o ňom aspoň trochu povedať? Kedy vyjde?

Sam: S ďalším albumom už dosahujeme finálnu rovinku. Dúfam, že by to mohla byť skorá 2018ka. Nebude to koncepčný album. Už sme to spravili a nechali sme to tak. Je to album so skutočnými „piesňami“. To bude zjavné, keď sa k nemu ľudia dostanú. Narozdiel od predchádzajúcich, vytvorili sme album akosi spoznateľných, no úplne unikátnych hitov.

B.: Čo je vašou inšpiráciou v písaní textov a hudby? Je to len prechádzanie sa „ulicami Londýnu“, čo je tak inšpiratívne, alebo je to čosi iné, možno nejaké kapely? Aké kapely má každý z vás najradšej?

Sam: Hudobne my kolektívne zahrňujeme tak širokú škálu hudby, že by bolo nezmyselné sa pokúšať to vymenovať! To je kľúčom, je rovnaká šanca, že táto kapela bude počúvať Avalon od Roxy Music, ako že bude počúvať Bad od Michaela Jacksona. Paradoxne, povedal by som, že v rámci tvrdej hudby sme osobitnejší, než v rámci akejkoľvek inej.

B.: Povedz nám niečo o vašom tvorivom procese. Všetci štyria pracujete spolu, aby ste spravili hudbu, alebo každý má svoje vlastné miesto? Ak hej, tak potom kto je majstrom za konceptami/textami/hudbou?

Sam: V úplne každom aspekte je to kolaboratívny proces. Na prvých dvoch albumoch bola hudba z veľkej časti improvizovaná s výnimkou jednej, alebo dvoch piesní napísaných individuálne mnou, alebo Peteom z počiatku a potom dotiahnutých do konca v skupine. Napríklad, ja som napísal „The Ultimate Narcissist“ a „Music For the Recently Bereaved“ a Pete napísal „Suicide Note“ a „Cold Harbour Lane“. Ale až cez prinesenie to na skúšku je cesta, skrz ktorú tieto piesne dosahujú svoju plnú formu.

B.: Ďakujeme veľmi pekne za tvoj čas a odpovede. Posledné slová pre vašich „podporovateľov“ a čitateľov tohto interview sú tvoje.

Sam: Z posledného zriedkavého času pre Voices vieme, že album číslo 3 vyzve a snáď zapáli iskru ukázanú našimi poslucháčmi v priebehu času až doteraz. Čoskoro prenikne na povrch a keď ten čas príde, Voices vás znova prevedú dole zajačou dierou. 

Facebooková stránka

Rozhovor - Enisum (9. 12. 2017) časť prvá

Pripravili sme pre vás krátke interview na zoznámenie sa s kapelou Enisum pred ich turné zastávkou na Slovensku a v Prahe. Druhú a obšírnejšiu časť o hudobnej tematike a ďalších veciach pre vás chystáme po koncerte. Na teraz sa zoznámte s kapelou v nasledujúcich riadkoch. Otázky sa pýtal S. a odpovedal Lys.

S.: Vaše turné začína práve v tieto dni a ja práve počúvam a recenzujem váš posledný album, ktorý vám vyšiel tento rok. Musím povedať, že minimalistický cover art ma skutočne očaril.

Sme radi ak sa ti páči!

S.: Enisum je celkom neznáma kapela v našich končinách, no napriek tomu som zachytil dobré rekcie (predovšetkým od ľudí, ktorí sa zaujímajú o atmosferický black metal), na fakt že navštívite Slovensku. Boli ste tu už niekedy?

Bude to prvý krát na Slovensku pre Enisum a sme šťastní, že si tu môžeme zahrať. Dúfame, že oboznámime viac ľudí s našou hudbou.

S.: Metal archives a booklet nového albumu hovorí, že ste 4ia členovia. Zúčastňujete sa všetci na živých vystúpeniach?

Enisum sú Lys, Leynir a Dead Soul. (Epheliin – ženské vokály sú len štúdiovou prácou na albume). Pre živé vystúpenia máme session gitaristu (Urciat).

S.: Poďme k vášmu albumu z roku 2015 „Arpitian Lands“ vydaný cez Dusktone. Názov Arpitia nehovorí veľa tunajším ľuďom, ktorí sa nezaujímajú o geografiu alebo nie sú oboznámení s talianskymi reáliami. Povedzte nám teda ako ste sa dostali k tejto tematike?

Nazvali sme našu hudbu Arpitian Black metal, pretože tým žijeme, pochádzame z Arpitánskeho kraju. Krajina kde žijeme sa nazývala Terre Arpitane (Arpitánske krajiny). Naša hudba je mix black metalu, post black metalu a dark ambientu. Tematika hovorí o prírode, človeku a opustenosti.

S.: Album Arpitian Lands a jeho texty sú zamerané na prírodu a Alpy. Novinka vyzerá byť viac melancholická a depresívna. Taktiež mi tam chýbajú nejaké časti s akustickými gitarami, ktoré boli vo veľkej miere použité na albume „Samoht Nara“. Ako vnímate túto zmenu?

Veríme, že na našich albumoch je vždy náš odtlačok, náš vlastný štýl. Nepáčilo by sa nám robiť kópie predošlých albumov. Myslím, že je to prirodzené, vidieť zmenu medzi jedným a druhým albumom.

S.: „Season of Desolation“ je názov vášho nového albumu, ktorý je tentokrát vydaný pod Avantgarde music. Ste spokojný s vašim nový vydavateľstvom?

Samozrejme, sme veľmi spokojní s Avantgarde Music, robia dobrú propagáciu je medzi nami dobrý dialóg a spolupráca.

S.: Talianska black a pagan metalová scéna nie je vo svet veľmi známa okrem pár veľkých mien. Máš nejaké obľúbené albumy vašej domácej scény? Čo by si odporučil našim čitateľom vypočuť?

Nemám rád slovo „scéna“. Preferujem používať „kapely z rovnakej krajiny“. Nemám obľúbený album lokálnych kapiel, ale mám rád post black metal, dark ambient, depressive black metal a samozrejme v Taliansku sú dobré kapely. Ja mám rád Falaise, Afraid of Destiny, New Risen Throne a ďalšie.

S.: Ako je to s podporou hudby a kapiel v Taliansku? Kupujú ľudia merchandise a CD´s/LP´s/MC´s? Mimochodom prinesiete nejaký merchandise do Banskej Bystrici počas tour?

Áno, ľudia kupujú náš merchandise a do Banskej Bystrice ho taktiež prinesieme (Samoht Nara cd, lp, Arpitanian lands cd, lp, Seasons of Desolation cd, lp a rôzne druhy tričiek, nášiviek a odznakov.

S.:  Nejaké posledné slová? Vidíme sa v Banskej Bystrici.

Ďakujem za rozhovor! Vidíme sa v Banskej Bystrici 11. decembra.

Rozhovor - Malokarpatan (1. 11. 2017)

Malokarpatan je slovenská kapela zložená zo skúsených hudobníkov a momentálne vydáva svoj druhý full album. Viac o kapele sa dozviete v nasledujúcich riadkoch.

Zdravím od Nízkych Tatier do Karpát. Jak sa tam máte? Už vám nasnežilo? Či vy ešte víno oberáte?

Zdravím tiež do Tatier! V týchto našich malých kopcoch si toho snehu až tak veľa neužijeme, tak sa veru skôr venujeme tomu vínu, alebo hubárčeniu. Teda na obe je odborník skôr náš vokalista, ja robím rozhovory, kým on nakladá suchohríby do nálevu a seba do sýteho červeného. 

Výborne... zato, my už prezúvame gumy a chystáme lyže na Čertovicu.


Videl som, že ste posledne streamovali už nový album s názvom Nordkarpatenland. Prezraďte čosi viac, zákulisné pikošky a tak. Ako to ide s vašim allstars vydavateľom a ako sa cítite v black metalovej smotánke?

Haha, mal by si vidieť tie sparťanské podmienky, akým sme občas vystavení po finančnej alebo organizačnej stránke! Ale nie, samozrejme nesťažujeme sa, ozaj nás úprimne teší, že sa nám podarilo dostať sa aj trochu von do zahraničia, keďže na Slovensku to nie je často zvykom. Na albumoch si nijak veľké peniaze nezarobíme, keďže z nich dostávame iba zlomok, ale naše labely nám zaistili preplatenie štúdia, kresby na obal a pomerne rozsiahle promo, ktoré by sme si sami urobiť nedokázali (údajne to dotyčný pracovník posiela aj do mexického Playboya, fakt si nerobím srandu). Zákulisnou pikoškou bolo trebárs keď sme v Prahe nahrávali album a Tom z Cult of Fire priniesol nášmu spevákovi fľašu božkovského rumu pre... nazvime to inšpiráciu. To ho následne viedlo k upadnutiu do spánku pri počúvaní vlastných vokálnych stôp a spevy sme nakoniec museli prehrať v Bratislave s pomocou osvedčeného vína.

Treba uznať, že ste ozaj jedna z mála kapiel, ktorá posledne aj kdesi vycestovala a nehrá za cigánku v žemli v Plaveckých Vozokanoch. Čo myslíš, kde ste trafili tú správu strunu? Predpokladám, že texty to nebudú, slovenčine v zahraničí nerozumejú a hen nárečiu nedáva veľa šancí asi ani google translate.

Textom niekedy nerozumejú ani samotní Slováci, haha. Samozrejme to je normálne, ja mám tiež občas problém porozumieť niektorým východnejším nárečiam. Predpokladám, že to bude asi hudbou samotnou – napr. v Poľsku a (obzvlášť) Nemecku, kde máme dobré fanúšikovské zázemie, je stále obľúbený metal podľa staromódneho strihu. Slováci sú strašne fixovaní na veci ako brutal death a to sú dva ohromne rozdielne svety. Plus je tam teda asi aj určitý element exotiky – ľudia zo západu dnes radi objavujú staré nahrávky spoza niekdajšej Železnej opony – je to pre nich iný, zvláštny svet. Viacerí mi vraveli, že im pripomíname časy kapiel ako Kat, Root, Tormentor atď, čomu som veľmi rád. Je to v našich končinách tak trochu zaniknutá tradícia a paradoxne potom vznikajú projekty ako napr. švédsky Terminal od Tobiasa Lindqvista z Enforcer, kde hudobne vzdáva hold 80s metalu z vtedajších komunistických východných štátov a spieva srandovnou Google Translate slovinčinou.

Mimochodom keď sme pri tých textoch. Už prvý album som chválil, keďže slovenský folklór a jeho temnota sú mojím fetišom a každého ultrasatanistu posielam dochuja, keď sa mi sťažuje na málo temnoty v pohanstve. Do akej studnice ste chodili po texty?

Ono to asi bude tým, že mnoho kapiel na tie predkresťanské tradície nenazerá z tej temnejšej strany. Čo je samozrejme úplne v poriadku, pokiaľ ide o folk metal/pagan metal, horšie ak to robí kapela hudobne spadajúca skôr do black metalu. Súhlasím, že tej temnoty je tam neúrekom, keď sa človek zahrabe aspoň trochu hlbšie. Mňa osobne fascinuje archetyp Velesa – to je tradícia, na ktorej podľa mňa môže bohate stavať black metal zo slovanských krajín, podobne ako napr. v Škandinávii existujú kapely koncepčne stavajúce na predstaviteľoch chaosu a neporiadku v tamojšej mytológii. Textovo sme veľmi silno ovplyvnení Dobšinským, asi ešte viac ako by sa na letmý pohľad mohlo zdať. To je jednoducho niečo, s čím človek u nás vyrastal, ak mal ešte to šťastie byť z predinternetovej generácie, v jeho zozbieraných príbehoch je zvečnený duchovný život celého nášho národa a väčšinou sú to veci, ktoré prežili mimo pokresťančeného „bezpečného“ sveta. Popri tom ale hojne čerpám aj z rôznych menej známych legiend z celého Slovenska, ktoré buď cielene vyhľadávam, alebo si ich často aj pamätám z obdobia puberty, kedy som po podobných veciach vyslovene pátral. Zašiel som do miestnej knižnice, zahrabal sa do kníh s povesťami a starých čísel Historickej revue, no a ponachádzal som tam za tie roky veľa zaujímavých, polozabudnutých príbehov. Niekedy sú tie príbehy v textoch aj vyslovene fikcia, ale aj v týchto prípadoch to má vždy základy v už existujúcich legendách. Po formálnej stránke sú významnou inšpiráciou pre naše texty aj romantickí básnici z obdobia národného obrodenia, napríklad Ján Botto je na novom albume spomenutý aj priamo menom v texte.


S tým Velesom máš úplnú pravdu, keď človek zájde ešte hlbšie nachádza vo folklóre a Dobšinského textoch zdroje mýtov, ktoré sa pretransformovali do zľudovelých rozprávaní. Mimochodom so slovenským romantizmom už prišli aj chalani z Krajiny Hmly v skladbe „Plameň už tíchne“, počul si túto nahrávku?

Komplet nahrávku asi nie, skladbu samotnú je možné, že som započul – pamätám si iba, že som počul niečo od Krajiny Hmly, ale na titul si nespomeniem s úplnou istotou. Slovenská literárna tradícia z minulosti je podľa mňa dostatočne bohatá a dá sa z nej aj v black metale hojne čerpať. V zahraničí je zvykom u viacerých kapiel čerpať od národných básnikov a prozaikov, budem len rád ak sa to viac rozvinie aj u nás. Potešujúce v tomto bolo využitie Nevesty hôľ u Evil – to je vyslovene téma skvele zapadajúca do žánru. Ja osobne sa snažím skôr vytvoriť si takú vlastnú pokrivenú poetiku – samozrejme oproti slovenským klasikom z minulosti som v tomto len zanedbateľný amatér, ale často v textoch vykopávam zabudnuté archaické, nárečové a poetické výrazy, ktoré sa v ich časoch používali.

Ako si spomenul, na Slovensku bola vždy viac v „kurze“ death metalová scéna a black metal bol akosi v úzadí, teda minimálne sme nemali žiadny „kultový“ alebo „vývozný“ artikel ako majú bratia Češi v podobe Master´s Hammer alebo posledných rokov Inferno. Máš nejakú ideu, prečo je to tak alebo je to len dielom náhody?

Veľakrát som sa nad tým zamýšľal, ale pravdupovediac žiadne logické vysvetlenie mi nenapadá. Žeby Slovákom chýbal zmysel pre duchovno, ktoré je v black metale tak dôležité pre navodenie správnej atmosféry? To sa mi nezdá, lebo naša vlastná kultúra je v tomto smere veľmi bohatá. Jedna z vecí, ktorú na Slovákoch pozorujem (a tu musím upozorniť, že ide len o zovšeobecnenie, viem, že existujú aj výnimky a niekoľko svojských jedincov rozhodených po republike) je, že lipnú na nových, moderných veciach, naleštenej produkcii, hudobníckych výkonoch a pod. To sú všetko veci, ktoré black metal skôr neguje. Dnes je v móde retro – nie každý si uvedomuje, že už druhá vlna black metalu, z ktorej dnes vychádza väčšina kapiel, bola v podstate jedným z prvých "retro" hnutí v metale (popri kapelách ako Saint Vitus, Pentagram, Trouble, ktoré v 80. rokoch udržiavali nažive sabbathovský štýl z predošlej dekády). Nóri k tomu samozrejme pridali obrovskú mieru vlastnej invencie, ale všetky tie zásadné albumy čerpali z odkazu Bathory, Celtic Frost a ďalších – vrátane zašpinenej produkcie. Neviem či to u nás nie je taký zvláštny komplex z komunistickej minulosti – že sa nám všetko zastaralé asociuje s akousi trápnosťou a ženieme sa naopak po všetkom modernom. Lebo keď si všimneš krajiny, odkiaľ dnes prúdi najviac old school zameraných nahrávok, je to väčšinou Škandinávia, USA a pod. - teda miesta, kde sa im minulosť nespája s ničím negatívnym. Každopádne, v prvej polovici 90. rokov u nás ten death metal mal podľa mňa veľmi slušnú úroveň a niektoré nahrávky z tej doby sám považujem za kultové a dôležité. Potom neskôr prišla móda amerického brutal deathu, ktorý osobne z duše nemám rád a tento trend tu akosi ostal zakonzervovaný na večné časy. To je niečo ako s Rytmusom – aj u toho už aspoň desať rokov čakám, že konečne odíde na predčasnú penziu, ale stále tu ostáva.

Je celkom známe, že Malokarpaťan nie je vaša prvá a ani jediná kapela. Spevák má Temnohor, vy zas Remmirath a bubeník Miro je známy z pôsobenia v Hromovlade a súčasný bubeník Algoru. Ako sa teda dala dokopy takáto zostava vlastne a čo vás spojilo pod názvom Malých Karpát?

Musím len poupraviť do západného dialektu – Malokarpatan je zásadne s T, lebo mäkčene náš spevák nepozná. Ono to pôvodne vzniklo ako môj sólový projekt, ale keďže ma nebaví egoisticky robiť všetko len sám, tak sme sa postupom času prirodzene rozrástli – najprv do trojice počas nahrávania debutu, neskôr do terajšej pätice kvôli živým vystúpeniam. Všetkých v kapele poznám jedno až dve desaťročia, takže to išlo všetko dosť jednoducho. Akurát teda Miro býva v inom meste, ale tá hodinová vzdialenosť nie je nič neprekonateľné. Všetci počúvame pomerne široký okruh hudby, ale zhodneme sa na pár klasických kapelách z metalovej histórie a to nás drží pokope. V mojom prípade to bola určitá psychoterapia po Remmirath, kde sme robili o niečo komplikovanejšiu a modernejšie koncipovanú hudbu. Stále som maximálne spokojný s druhým albumom, ale z debutu mám dnes skôr rozpačité pocity. Vždy som miloval klasický metal z 80. rokov a vekom to vo mne tak nejak prirodzene silnelo, až som dostal silné nutkanie konečne nahrať skladby, ktoré sa objavili na prvom albume Malokarpatan. Niektoré z nich som napísal ešte ako 15-16 ročný fagan a mimo zopár nekvalitných demonahrávok, ktoré sme pred rokmi šírili len medzi kamarátmi sa z nich nič nedostalo von. Trocha som to celé koncepčne prekopal a keďže som mal od detstva silný vzťah k slovenským tradíciam, napadlo mi to spojiť dokopy. To, kam sme sa hudobne aj textovo dopracovali vznikalo tak nejak prirodzene za pochodu, bez prílišného plánovania.

Čo sa týka koncertovania na Slovensku a v zahraničí, ako vidíš rozdiely v tomto aspekte metalovej hudby? Kde sa najbližšie plánujete ukázať?

Na západe je to najmä o tom, že ľudia viac zarábajú a teda sú schopní pokúpiť viac nosičov, tričiek, atď. Prístup organizátorov sa zvykne líšiť od krajiny a často aj od jednotlivcov. Najlepšie skúsenosti máme určite s Nemcami, tí sú vždy spoľahliví, precízni a majú k tebe priateľský prístup, aj keď si menšia kapela. Veľmi osobité je Poľsko, kde si takpovediac musíš získať úctu od miestnych – buď ťa príjmu a sú k tebe maximálne priateľskí, alebo im nesadneš a opovrhujú tebou. My máme šťastie, že sme tam obľúbení, takže s nimi máme prevažne skvelé skúsenosti. Vyzerá to tam trocha ako v 80. rokoch – ľudia bežne vonku rozbíjajú veci, dajú si po hube a zároveň sú až fanaticky zapálení do metalu. Blbé ponuky ale môžeš dostať kľudne aj zo zahraničia od festivalov so zvučným menom. Pokiaľ nie si vyslovene známa a populárna kapela, vždy sa nájdu organizátori, ktorí chcú zneužiť tvoje postavenie a donútiť ťa hrať bez patričného preplatenia základných výdavkov. Najbližšie máme budúci rok v pláne Slovinsko, miniturné po východnom pobreží USA a Kanady, Fínsko, Nórsko (to prezrádzam trochu predčasne) a ak na to spoluhráčom ostane dostatok voľna, tak možno ešte Holandsko a Belgicko. Väčšinou sa ale kvôli rôznym organizačným problémom zvykne menšia časť tých naplánovaných koncertov zrušiť, takže niečo z toho môže pokojne odpadnúť a trebárs sa nahradiť inými destináciami.

Mimochodom až teraz ma napadlo keď počúvam album Strižie dni... Keď sme sa bavili o tej mytológii ukrytej v starý rozprávkach spomenul som si na teóriu, že Popolvár, najväčší na svete, šarkanobijca a bohatier je práve pravdepodobne ukrytá a zľudovelá forma mytologického konceptu „zabitia draka“, čo sa interpretuje ako spútanie síl chaosu.

Veľmi pravdepodobné, je to koniec koncov téma ďaleko presahujúca slovenský/slovanský svet... V kresťanskom kontexte je samozrejme najznámejšia verzia boja Sv. Juraja s drakom, ale predobrazy sú už minimálne v starom Grécku (Zeus vs. Tyfón), Egypte (Ra vs. Apofis) a Babylone (Marduk vs. Tiamat). V našich textoch sa zameriavame prevažne na chaotické sily, Popolvár bol v tomto prípade svojskou výnimkou. Ten motív zabíjania draka tam ani nie je veľmi podstatný, skôr som chcel urobiť skladbu trochu apelujúcu na chýbajúce národné sebavedomie u Slovákov. Nechcel som to ale robiť gýčovým alebo prvoplánovým spôsobom, tak je to podané skôr poetickejšie a náznakovo.

Myslím, že tu by sme si vedeli nahrávať odpoveďami na ďalší samostatný rozhovor. Mimochodom čítal si Dúmezila a jeho teóriu o trojfunkčnej ideológii v indoeurópskej spoločnosti?

Počul som zbežne o jeho diele, ale akosi som sa k nemu doteraz nedostal, takže ti vlastne touto cestou ďakujem za tip na čítanie. Nie je to celkom z rovnakého súdka, ale za mojich študentských rokov sme sa u nás trocha prehrabávali vo Vladimírovi Proppovi a jeho analýze opakujúcich sa motívov/archetypov v ruských rozprávkach, to bola téma, ktorá ma veľmi fascinovala. V rozprávkach je ukrytá hlboká studnica predkresťanského duchovna z nášho územia, bohatšia než písomné alebo archeologické nálezy v tomto smere. Preto aj majú tak široký priestor v našich textoch.

Teraz prejdeme trošku k vášmu regiónu. Keď sa ťa opýtam na nejaké obľúbené miesto v okolí, čo by si mi odporučil?

Ja mám obľúbené miesta pomerne nenáročné – dunajské lužné lesy kúsok od môjho bydliska a potom Karpaty, ktoré sú prakticky kúsok za centrom mesta. Tých zopár tradičných bratislavských atrakcií je už dostatočne otrepaných, takže z opomenutých zaujímavostí by som spomenul snáď len katakomby pod Dómom Sv. Martina, zo širšieho okolia trebárs Červený Kameň, Biely Kameň, Pajštún, jaskyňu Driny. Pre najcharakteristickejší zážitok z malokarpatského regiónu ale treba určiť skúsiť Malokarpatskú vínnu cestu.

Nad tou cestou sme už niekedy uvažovali. Vieš mi odporučiť aj nejaký dobrý vínny kúsok ako nepičovi vína? Ja osobne viac holdujem pivu...

Osobne mám žalúdok lepšie stavaný na pivo, takže som sa pre istotu opýtal Temnohora sťaby odborníka. Najprv poznamenal, že najlepšie víno je červené a biele… Neskôr po menšom naliehaní upresnil na: „dobré vína sú od: Repa, Skovajsa, Mrva & Stanko, Hacaj“. Viac sa mi od neho zistiť nepodarilo.

Národné povedomie, lokálpatriotizmus, mytológia, folklór a nárečia to sú všetko témy ktoré sa istým spôsobom pretínajú. Čo si myslíš o súčasnej situácii, kedy sa mnoho ľudí pohybuje na tenkom ľade buď prihlúpleho šovinizmu, ale aj honu na čarodejnice a kope sa do všetkého tradičného?

Je to syndróm doby, v našej tvorbe sa svojím spôsobom staviame proti obom tebou načrtnutým trendom. Nijak sa nehanbíme za svoj pôvod, ale ani sa nesnažíme slovenskú kultúru prezentovať v nejakom nereálnom, zidealizovanom svetle. S plnou hrdosťou sa v textovom koncepte odvolávame k dobe slovenského romantizmu z 19. storočia, zároveň však ukazujeme aj temné stránky – alkoholizmus, biedu, násilie. Myslím, že by sa Slováci mali naučiť akceptovať svoju podstatu v plnej šírke a nemať zo seba komplexy. Sme akí sme, iné národy tiež zďaleka nie sú dokonalé a vedia s tým žiť. Už to, že sme tu na tomto území za tie dlhé roky dokázali prežiť v často neľahkých podmienkach a nikam sme nevymizli je úctyhodné.

Myslím, že pomaly sa blížime na koniec rozhovoru. Ďakujem ti za tvoj čas a odpovede, posledné slová sú vaše.

Vďaka aj tebe! Nemám žiadny špeciálny odkaz, snáď len pozdravujem tých miestnych, ktorí pochopili o čom naša tvorba je. Sme kapela, ktorú napriek slovenským textom paradoxne viac ľudí počúva vonku, než doma, ale o to viac si osobne vážim tých pár svojských jedincov, ktorým sme tu doma sadli do vkusu. Vidíme sa o pár dní v Bystrici!

Rozhovor - Krajiny Hmly (11. 6. 2017)

Slovenská pagan black metalová kapela Krajiny Hmly je na scéne krátku dobu, ale podarilo sa im vydať debutový album v zahraničnom labely a ich hudba má svoju úroveň. Viac vám v rozhovore povie jeden z hlavných protagonistov Namtar.

Zdar Namtar! Čoskoro sa blíži čas najdlhších letných dní a slnovrat. Ako tráviš dni a týždne tohto ročného obdobia?

(N) Zdravím! Ako to už býva, predovšetkým pracovne s tým, že sa snažím aspoň časť svojich voľných dní tráviť na horách. Kapela mala posledné týždne menej aktívne obdobie, keď som sa aj venoval skôr nehudobným záujmom. Pomaly však pracujeme aj na nasledujúcom materiáli.

Cover art vášho debutového albumu nesie podobizeň pani smrti a vládkyne zimy z mýtov našich predkov – Wolkogniv (Folkingrimm art) odviedol skutočne výbornú prácu. Myslím, že je na mieste povedať niečo o debutovom albume. Ako ste spokojní s doterajšími ohlasmi?

Album bol venovaný smrti a jej významu v našich životoch. Album bol značne osobný, keď Samošovi počas práce na ňom umrel otec. Zároveň to bol pre nás oboch čas, keď sa v našich životoch odohrali veľké zmeny, a my sme museli nechať mnohé veci „umrieť“. Prišiel čas prehodnotiť svoje životy a ich smerovanie i to, čo pre nás znamenajú ľudia okolo nás.

Ohlasy boli predovšetkým pozitívne a zaznamenal som aj nejakú konštruktívnu kritiku. Snáď som ich očakával viac, ale s ohľadom na to, koľko albumov vychádza, bol ich počet asi primeraný pre debutový album neznámej kapely.

Do vzdialených pustín  ma odvliekol preradný sen

Kde vzalo sa toľko smútku v mojej duši?

Celú myseľ mi v chvíli pohltil neznámy tieň.

A hoc nehmotný teraz celou silou do mňa búši.

 Či našiel som, čo hľadal som, či minul som sa cieľa?

Tá myšlienka ma trápi a srdce v smútku zviera

Či osudom je priepasť, čo v sebe som si nosil?

Len veľa prázdnych slov a málo v skutkoch cnosti.

Samos:

Ďakujem za pochvalu! Na grafike albumu som pracoval dlhú dobu a neustále sa vracal k námetom a doťahoval do maxima ako sa len dalo. Predsa len išlo o debut album, ktorý sa mi v priebehu tvorby stal osobnejším stratou môjho otca. Som rád, že sme sa chytili práve tohto konceptu a tým pádom dali debutovému album ucelený príbeh, ktorý predstavuje púť zosnulého Návom, ktorého sa stáva súčasťou. Každá z piesní predstavuje etapu púte končiacou zároveň začínajúcou sa práve stretnutím s Moranou, ktorá ho privíta do svojho náručia a nového domova. O nový začiatok a dlhú cestu pustinou sa delí so svetom živých:

Po dlhej púti , ktorá však nekončí,

podelím sa so svetom o poznanie a múdrosť.

Spomienky v ohni horia, plamene svoje chrlia,

k lonu mojej nekonečne - kvitnúcej mysle.

Tak ako spomína Namtar, väčšinou sme sa stretli s pozitívnymi odozvami a z konštruktívnej kritiky si potom berieme ponaučenie pre ďalšiu tvorbu.

Album „Na konci ciest“ vyšiel pod zahraničným vydavateľstvom Echoes of Koliba a Art Of the Night. Ako ste boli spokojní so spoluprácou? Mimochodom, je dnes náročné nájsť vydavateľa pre slovenskú pagan/black metalovú kapelu?

(N) Hľadanie nám trvalo nejaký čas a myslím si, že zohnať vydavateľa nebolo až také ľahké. Navyše sme aj my mali nejaké predstavy a očakávania napríklad ohľadom kvality vydania. Za kvalitou svojej práce sme si stáli a bolo by pre nás čudné vzdať sa týchto očakávaní. Musím povedať, že dve spomínané poľské vydavateľstvá ich splnili a spolupráca s nimi bola na vysokej úrovni vrátane dobrej komunikácie z ich strany.

Keď poviem slová pohanstvo, black metal a ľudová kultúra, čo sa ti ako prvé vybaví v mysli? Prečo si myslíš, že tieto fenomény si našli cestu v black metalovej hudbe a ako sa pozeráš na folklórne prvky v tomto žánri?

(N) Všetky tieto veci sú nejakým spôsobom súčasťou môjho života. Black metal alebo minimálne jeho časť je od svojich začiatkov spojený s návratmi do temnej zabudnutej histórie a istým antimodernizmom. Nie je preto čudo, že sa ľudia pri hľadaní inšpirácie v black metalovej hudbe vracajú aj k svojim koreňom. Podľa mňa je zároveň umeleckou výzvou využiť tieto prvky tak, aby ich zapojenie bolo logické a nevyznelo gýčovo alebo prvoplánovo.  

Tam cez dlhú chvíľu mi navŕšia mohylu.

Kiež na nej porastie len bodliak a chrastie.

Nech na to bodliačie šumné dievča plače.

Pohanstvo je pre mnohých z nás akýmsi vyjadrením fungovania sveta skrz mytologické koncepty. Mnoho ľudí však pri tejto ceste buď zlyhá a nevystačí si s ňou (alebo so sebou samým) alebo sa jedná iba o pózu. Myslíš, že je to akýmsi fenoménom ducha „železného veku“?

(N) Pre nejakých ľudí sú názory a ideály iba akési mimikry, vďaka ktorým sa prispôsobujú a získavajú výhody, vyberajú si ich podľa aktuálnej módy. Iní podľa všetkého očakávajú (aj) od pohanstva nemožné, že ich vnútorne zmení, premení ich životy, no a podľa možnosti hneď. To však nedokáže urobiť sebelepší svetonázor či náboženstvo. Posledným potom pohanstvo naozaj nevyhovuje, nespĺňa ich očakávania, tak sa posunú ďalej.

Nemyslím si, že je to fenoménom dnešnej doby, ale ľudia sú dnes určite náchylnejší meniť jeden výrobok za druhý, neustále hľadať niečo lepšie, výkonnejšie, módnejšie, takže sa ten trend asi zvýšil.

V textoch sa okrem mytologickej a prírodnej tematiky dotýkate okrajovo aj obdobia slovenského národného obrodenia. Myslím, že bystrým ľudom táto spojitosť dôjde, ale v slovenskej pagan/black metalovej scéne sa okrem vás a Evil/Skaza toho moc kapely ešte nedotkli. Aký je tvoj vzťah a pohľad na toto obdobie z historického či literárneho hľadiska, ale aj ako zrkadlo pre dnešné časy?

(N) Mne je osobne blízka postava Janka Kráľa so svojou rebéliou a tuláctvom, preto sme už v minulosti použili časť jeho básne v texte piesne Plameň už tíchne. Je už skomponovaná nová pieseň, ktorej text je kompletne tvorený výňatkami z dvoch ďalších jeho básní. Čo mi imponuje je ochota riskovať svoj život a postaviť sa voči pociťovanej nespravodlivosti a pri hľadaní duševnej slobody zájsť až tak ďaleko, že sa človek vo fyzickom svete stane väzňom. Ostatne, parafrázoval som aj iného (neslovenského) romantického básnika, ktorý vo svojej básni vyjadril podobné pocity a určite siahnem aj po ďalších prameňoch. Tie si ale nateraz nechám pre seba.

Čo teda KrajinyHmly a koncerty? Viem, že oficiálni členovia ste dvaja no v poslednej dobe sa vám vraj niekto priplietol do zostavy...

(N) Aby som to trochu poopravil – jadro kapely, ktoré tvorí základnú víziu naozaj tvoria dvaja členovia. K oficiálnym členom však určite patria aj tí, ktorí sa podieľajú na nahrávkach, a to zvlášť platí pre Svarthena a X.C.M., ktorí významne prispeli k finálnemu vyzneniu albumu.

V zimných mesiacoch sme začali skúšať so živým bubeníkom. Ide o človeka, ktorý sa v kruhoch slovenského black metalu už pohybuje nejaký ten mesiac. Priplietli sa však nejaké aj technické problémy, tak sa potom istý čas nič nedialo. Teraz by sme sa mali zas vrátiť do skúšobne a pracovať na novej nahrávke. A vo vyhliadke je pravdepodobne aj nový gitarista. Čas ukáže, kam sa pohneme.

Nad koncertmi už nejaký čas rozmýšľame, ale všetko sa uvidí v budúcnosti. Ak zahráme koncerty, tak nech to bude stáť za to. Nech to prípadné vystúpenie nie je len tak polovičato naskúšané a odfláknuté.

Koncertne si ty pôsobil v dvoch kapelách – Aeon Winds a Imperium. Ako sa s odstupom času pozeráš na nahrávky, ktoré tieto kapely posledne nahrali?

(N) Oba sú to dosť odlišné prípady. V prípade Imperia som stál za impulzom, ktorý prispel k vzniku kapely. Po debutový album som sa významne podieľal na skladaní hudby a textovej stránke. Momentálne posledné EP, ktoré vzniklo celé už po mojom odchode, je teda hudobne úplne odlišné ako predošlé nahrávky. Počul som aktuálny materiál a myslím si, že mnohým ľuďom vyrazí dych.

V Aeon Winds som bol pôvodne len koncertný člen, až neskôr som sa do menšej miery podieľal na textoch i hudobnej stránke. Kapela tak po mojom odchode nezmenila významnejšie hudobné smerovanie. Počul som čo-to z aktuálne pripravovaného albumu a myslím si, že AW urobili veľký krok k profesionálnej produkcii. Ozaj, na albume sa objaví aj jediná pieseň, ktorú som v kapele spoluskomponoval.

Tam, kde len vietor a hviezdy vedia cestu.

Do tieňa skál, čo týčia sa nad čierny les.

Len bolesť a nenávisť prežívajú večnú.

Hľadajú únik vo víchre a hmle.

(Imperium – Mohyly)

Po hudobnej stránke je vaša plnehrajúca prvotina na vysokej úrovni a asi všetkým je hneď jasné, že za debutom sa neskrýva začiatočnícka odvaha tvoriť. Ako sleduješ svoj vlastný vývoj od pôsobenia v Imperiu až ku Krajinám Hmly čo všetko sa vlastne zmenilo?

(N) Ako začiatočnícku odvahu možno charakterizovať počiatky v kapele Imperium. Aj tam sme však už mali nejaké predstavy a ciele, takže sme nepatrili k typu kapiel, kde je cieľom si ísť len tak nezáväzne zabrnkať do skúšobne a to využiť ako zásterku pre nejaké iné radovánky. Bolo to zaujímavé obdobie, kde sme sa hudobnícky a osobnostne formovali i v podobe rôzych výstrelkov, vyhraňovania sa voči iným a hľadania hraníc. Navyše sa domnievam, že sa za album „Tam, kde len vietor...“   nemusíme hanbiť. Odišiel som z kapely v bode, keď sa album dokončoval, a zároveň bol do istej miery pripravený nový materiál. Zároveň však osobné vzťahy v kapele škrípali a hudobné i nehudobné priority a predstavy o budúcnosti jednotlivých členov sa začali dosť výrazne rozchádzať.

Pôsobenie v Aeon Winds bolo odlišné, zostavu tvorili oveľa lepší hudobníci a kládol sa väčší dôraz na živé vystúpenia. Inštrumentálne som sa v kapele logicky dosť zlepšil a to mi zároveň pomohlo začať pracovať na Krajinách ako na novom vlastnom projekte. V Imperiu i Aeon Winds som spolupracoval s druhými gitaristmi, v Krajinách som sa musel naučiť skladať jadro hudby sám, spoliehať sa na druhých oveľa menej. Na druhej strane to bolo aj dosť oslobodzujúce. Začal som pracovať s víziou, ktorú som mal – skladateľsky náročnejšími skladbami a textami odlišnou textovou náplňou. Chcel som dostať to, čo sa mi páčilo na ľudových baladách, do black metalu. Tie sú smutne ladené, často končia smrťou, ale je v nich nejaká gradácia, prelínanie motívov od lásky cez sex, prírodu, násilie, veselosť až po opilectvo. S nahraním dema sa Krajiny stali mojou hudobnou prioritou a navyše som sa pracovne odsťahoval mimo západné Slovensko, tak som sa logicky rozlúčil aj s pôsobením v Aeon Winds.

Myslím si, že ďalším veľkým míľnikom bolo práve nahrávanie albumu. Tam sme si latku znova posunuli vyššie s tým, že sme sa rozhodli pre koncepčný album. Po všetkých stránkach je to na vyššej úrovni ako všetko, čo som dosiaľ urobil a  to platí aj pre grafickú stránku od Wolkogniva. Zároveň sme si uvedomili, kde sa do budúcnosti budeme musieť vydať iným smerom, aby sme sa zasa posunili bližšie k realizácii našej vízie.

Je to síce taká otrepaná otázka, ale čo tvoje hudobné inšpirácie? Ako si sa vlastne dostal k hraniu na gitare a celkovo k black metalovému žánru? Sú aj nejaké domáce kapely, ktoré ti ostali v pamäti?

(N) Ak si dobre pamätám, tak sa ku mne dostalo CD s mpétrojkami, kde sa okrem iného nachádzal Emperor a Dimmu Borgir, ktorých staré albumy pre mňa majú stále čaro. Tak som začal hľadať ďalšie podobné kapely, čo vlastne bolo pomerne ťažké, lebo naokolo takmer všetci počúvali buď brutal death metal alebo power metal. Moment, keď som deifnitívne prestúpil k „špišskemu zlu“, nastal, keď som prvýkrát počul úvodné tóny "Fine Day to Die". To bolo naozaj to očarenie, po ktorom som pátral, a ktorého sa mi v kapelách, čo počúvali ľudia naokolo, nedostávalo.

Ku gitare som sa dostal vlastne až cez black a pomerne neskoro. Hrať som sa v podstate naučil sám, takže prvý rok či dva roky som týral akustickú gitaru a okolie. Od začiatku som vedel, že chcem robiť vlastnú hudbu, takže som sa okrem hrania piesní iných kapiel vrhol na vlastnú tvorbu.

Hlavné inšpirácie? Severský black metal, východoeurópsky black metal, z pagan metalu hlavne Bathory alebo Primordial, starý švédsky melodický death metal (At the Gates, Eucharist, Dismember) a potom asi všetko, čo počúvam od NWOBHM cez Sibelia, baroka až po neofolk.

Na Slovensku som ako prvých zaregistroval Infer, ktorý boli jedným z headlinerov lokálneho festivalu. V čase začiatkov Imperia som dosť počúval Ancestral Volkhves.

Slovenská scéna je pomerne malá, no posledne sa objavilo niekoľko zaujímavých kapiel ako sú spolky Zhor, Machina Baphometa či znovuzrodená Iria. Oslovila ťa niektorá zo spomenutých kapiel?

Myslím si, že slovenská scéna môže ponúknuť isté množstvo pomerne originálnych a kvalitných kapiel, a v nasledujúcich mesiacoch a rokoch sa objaví po menšom útlme znova viacero zaujímavých nahrávok.

Čo sa týka spomenutých, Zhor som videl naživo (zatiaľ trikrát), a ako pre mňa úplne neznáma kapela ma veľmi príjemne prekvapili. Získal som aj ich nahrávku, ale tá ma až tak neoslnila. Verím však, že v kapele je potenciál, ktorý sa v budúcnosti ešte naplno prejaví. Machinu Baphometu i predchádzajúci projekt členov nejaký čas registrujem. Je to technicky jedna z najlepších kapiel u nás, ale hudobne to nie je moja šálka kávy. Iria je pre mňa známa len ako meno, k hudbe som sa nejako zatiaľ nedostal.

Keď už si spomenul teda tie koncerty. Viem, že z vašej dvojice si ty teda oveľa koncertne aktívnejší a je možné ťa stretnúť na niektorých zaujímavých akciách. Zdá sa mi, akoby posledne vznikla akási situácia, že ľudia, ktorí hrajú v kapelách už takmer vôbec nechodia na koncerty. Z jednej strany je to akoby zvláštne nakoľko oni sami niekedy horekujú, koľko málo ľudí chodí podporiť, no na strane druhej taký hudobník môže byť aj presýtený akciami. Ako je to s členmi Krajiny Hmly teda?

(N) Budem hovoriť len za seba. V čase, keď som hrával koncertne v Aeon Winds, som sa na iných koncertoch vyskytoval len zriedka. Chuť viac chodiť na koncerty sa vo mne objavila také posledné dva roky a posledný rok som teda povymetal všetko, čo som mohol, vrátane koncertu Laibachu. Posledne ma hudba naozaj chytila na Furii. Odvtedy som bol ešte na dvoch-troch koncertoch, ale zdá sa mi, že som sa momentálne živých vystúpení so všetkým, čo k ním patrí, trochu presýtil. Miestami som mal naozaj pocit, že by som mohol byť aj niekde inde. vidíme, ale zaujímavým koncertom hádam ani do budúcnosti nepohrdnem.

Poďme teraz k našej rodnej krajine. Nie je tajomstvom, že si z východného Slovenska, ktoré je niekedy mravmi, inokedy povahou jednoducho odlišné od ostatných častí. Myslíš, že je to pozorovateľné aj v rámci black metalových kapiel alebo subkultúry?

(N) Vôbec netuším, aká je tu momentálne black metalová subkultúra, a ani ma to nezaujíma. Ja som vyrastal na Spiši, ktorý je kultúrne i jazykovo predsalen odlišný aj od východu. V Spišskej vlastne okrem obdobia chvíľkového boomu brutal death metalu a menšej skupiny heavy metalistov fungovala hlavne punkáčina, ktorej som sa skoro presýtil. Imperium tam bolo čudným a dosť neobľúbeným zjavom.

Obľubujem miestnu prírodu, históriu a hneď, ako otvorím ústa, každý vie, odkiaľ som. S black metalom nič z toho priamo nesúvisí.

Pri východnom Slovensku ešte ostaneme pretože práve tam sa vraj nachádza „najtemnejšie“ miesto krajiny – konkrétne v Národnom parku Poloniny. Noc s hviezdami a akési autentické nebo sa pomaly vytráca vďaka čoraz intenzívnejšiemu svetelnému smogu a aj tá temnota „bez prímesy“. Myslím, že táto téma je celkom zaujímavým bodom k viacerým úvahám. Skús popísať tvoj postoj k tomuto a k temnote „gýčovej“, ktorú tak často black metalisti ospevujú verzus tá prírodná.

Keď človek žije prevažne v mestách, tak pri každej noci, ktorú strávi mimo, si uvedomuje, ako ináč pôsobí. Ostatne nielen noc, deň v Poloninách, iných vrchoch alebo hoci aj s sade na vidieku či ranné zobudenie na hrade do stúpajúcej jesennej hmly prinášajú istotne iné pocity, vône, atmosféru a pohľady ako chôdza do práce cez košické sídliská.

Ono tu je hranica medzi gýčom a negýčom dosť nejasná. Isté je, že aj keď sme stratili povery našich predkov, noc na nás stále pôsobí. Veci vyzerajú ináč a ožívajú v tieňoch, miesta sa premieňajú. To sú tie momenty, keď sa mieša tajomno, strach a krása, a je ľahšie sa dostať do magickej krajiny minulosti.

Myslím, že sme sa už dostali k záveru. V poslednej otázke ti nechávam priestor na záverečné slová. Sláva!

(N) Vďaka za rozhovor a podporu!

Album "Na Konci Ciest" v distribúcii aj u Arkona Pagan Art Shop.

Rozhovor spracoval: S.