nedeľa, 4. decembra 2016

Voltumna, Oheň, Žriebädlo, Bloody Redemption (3.12. 2016, Banská Bystrica, Rc Tartaros)


Keďže žijem naplnený a zmysluplný život, mal som v sobotný večer dve možnosti: A) ísť na koncert kapiel Voltumna, Oheň, Žriebädlo - alebo B) jebať si kladivom po kolenách. Po vypočutí jedného z albumov talianského headlinera som chytil kladivo do rúk, no uvedomil som si, že aj v nedeľu je deň, a tak hybaj  zásobiť sa cigaretami, tento večer bude dlhý...

Ako to v poslednom čase býva, v bystrickom Tartarose sa okrem učinkujúcich tmolí len pár podivných existencií. Na pódiu sa ako prví pripravujú Bloody Redemption a keď za mikrofónom rozpoznávam Falusoida z pseudometalovej© úderky  Pseudosapiens, moje nie príliš vysoké očakávania klesajú kdesi k nule. No dosť bolo predsudkov, chlapi hrabli do strún a voľajakú postaršiu pani hneď vykotilo z barovej stoličky. Paráda. Z aparatúry začala liezť revúcka verzia old-schoolového death metalu -  nebolo to žiadne veľké umenie, no solídne uchopenie žánrových štandardov sa im uprieť nedá. Z jednotlivých skladieb som mal trochu „frankensteinovský“ pocit, tzn.  šlo o akosi nahrubo pozošívané riffy a skladby sa celkovo uberali od nikade-nikam (túto moju úvahu jeden kolega odbil lakonickým: „Veď, death metal, ne?“). Na Bloody Redemption bolo vidieť, že minimálne časť kapely nestojí na pódiu prvý krát, baví ich to a zabahnenému vokálnemu prejavu Falusoida nebolo čo vyčítať... Hádam až na príhovor o Ježišoch, ktorých netreba hľadať v minulosti, ale v súčasnosti... ach. Keď mládenci dohrali jednu zo svojich najchytľavejších skladieb, mal som dosť času pohmkávať si jej vlezlú melódiu, pretože gitaristovi odpálilo (gitarovú) hlavu a vystúpenie sa prerušilo. Potom mu odpálilo aj druhú a vystúpenie sa skončilo. Čo je samozrejme škoda, keďže práve Bloody Redemption mi vliali do žíl nádej, že celý tento koncert nebude až taký marazmus ako som očakával...

Na Žriebädlo sa ma snažili navnadiť zo traja známi vetou: „Nie je to až taká kokotina, ako by si podľa názvu čakal!“ Aha, tak teda okej. Na pravom krídle stojí gitarista s kolárikom  a štólou prehodenou okolo krku, na ľavom zase v čiernom habite zakuklený mních, s obráteným krížom, ktorý svojou veľkosťou atakoval aj majestátnosť Jerryho puklice. Neviem či to malo byť dramatické zobrazenie  boja medzi dobrom a zlom, ktorý prežíva „futbalový taťka“ – spevák Maťo, alebo len chlapi nenašli vo svojich šatníkoch nič príhodnejšie. Každopádne Žriebädlo sa chopilo nástrojov a nebola to až taká kokotina, ako som podľa názvu čakal. Zahralo sa asi všetko z debutového albumu Najsamprv, a tak sme dostali dávku štandardného, nijak vybočujúceho black metalu s občasnou odbočkou kdesi k deathu, či thrashu. Sypalo sa väčšinou v rýchlejších tempách, a jeden zo zdrojov tvrdil, že tam počuje Dark Funeral. Spevák nám pomedzi skladby chroptivým hlasom pripíjal na zdravie a všetko  bolo viac menej fajn, asi tak do tretej skladby, počas ktorej som si diagnostikoval: Syndróm otupenosti priemerom. Nulová atmosféra, všetko bolo predvídateľné, gitarová hra nepriniesla asi ani jednu linku, ktorá by bol zapamätania hodná. Vokál stále v jednej polohe, občas prerušený growlom. Neviem, možno ak by to celé trvalo nejakú polhodinu, dalo by sa to zniesť... a vlastne ani neviem, ako dlho hrali, no pripadalo mi to ako večnosť a ku koncu som už od nudy obhrýzal neumyté poháre a zasraté stoly. Ach... a to som ešte nevedel, ký bes sa chystá na pódium...

Ale vedel. S Ohňom som už mal tú česť a tak som sa na ich vystúpenie tešil asi ako na kolonoskopické vyšetrenie. Charakteristickým znakom trnavské združenia sa (rovnako ako naposledy) stal fakt, že ich hudba baví tak 5 ľudí v celom klube – ich samotných. Spevák/gitarista Matúš Franz Novanský poskakuje po pódiu s roztečenou maľúvkou na tvári, celý sa trase, vyzerá to celé nekoordinovane a len dumám nad tým odkiaľ vychádza jeho vôľa k akémukoľvek pohybu, keďže presladená, obludne otravná hudobná  produkcia Ohňa, by umlčala aj autobus deciek s ťažkým ADHD syndrómom. Celá ich tvorba sa vracia kdesi k prelomu milénia, keď na Slovensku zažívali rozkvet spolky ako Ethereal Pandemonium, Morgain, Orkrist, či Galadriel. Celé to asi malo stáť na vokálnej súhre už spomínaného frontmana a ženskej za klávesom. Boha, ale keď tí dva čosi spoločne spustili, znelo to ako jebanie mačiek za hrejivých zvukov cirkulárky. Revali jeden cez druhého - kvikot, bľakot, strach. Taktne pomlčíme o tom, že každé jedno teplučké sóličko bolo zahrané krivo, zdalo sa že bubeník  nemá jasno v tom čo sa na pódiu deje a basáka to ani nezaujíma... A to čo sa na pódiu dialo, mi zo všetkého najviac pripomínalo zápas v curlingu – ľudia s charizmou kameňa do seba neustále narážajú a mali by sa na to celé radšej vyjebať a ísť kdesi zametať...

Talianska Voltumna mala výbornú východiskovú pozíciu – latku sa už asi podliezť nedalo. Na pódium si navláčili banery s motívom posledného albumu Disciplina Etrusca a chlapci v kutniach spustili čosi, čo spočiatku pripomínalo nejaký starší Dimmu Borgir, podfarbený dvojklávesovými Casio  samplami – ťažké to rezíduum 90. rokov. Bolo vidieť, že už čosi odohrané majú, veď koordinovane krútili hlavami a došlo asi na každú pózu z Almanachu Black Metalového Gýča. Pod pódiom sa konečne vlnilo zopár ľudí, čo asi značilo spokojnosť (alebo už opitosť?)  V polovici setu zaznel cover Venom – Black Metal a začala sa o čosi punkovejšia časť vystúpenia. Zopár sekúnd ma to aj bavilo, kým sa opäť neozvali tie papundeklové klávesky. Prišlo dokonca aj na skladbu zasiahnutú morom neustálych hradcoreových breakdownov a to už som si dával Purpurové srdce za statočnosť a odvahu, že tam ešte stále stojím. Ani inštrumentálne nebolo veľmi o čo stáť, keďže Voltumňáci sa neraz zamotali do nie príliš komplikovaných štruktúrok svojich popevkov  a speváčisko sa často díval pohľadom vyplašenej srnky, že čo sa to kurva deje. Ale vlastne sa tam nikdy nedialo nič zaujímavé, takže mohol veselo pokračovať ďalej... Radosť mi spravil ešte záver, keď sa kapela sama vyhnala na pódium, aby zahrala prídavok  - klipovku Lord of Mayhem  (Tá tento večer padla už druhý krát, posúďte sami, či to za to stálo)



Tak a potom konečne nastalo ticho, kľud a pokoj, ktoré si po tejto niekoľkohodinovej fekálnej sonickej masáži neskutočne užívam. Svetlé body sa hľadajú celkom ťažko a na moje prekvapenie by som väčšinu z nich udelil otváracej kapele Bloody Redemption (ktorí sa paradoxne ako jediní sťažovali, že im set nevyšiel). Ak Vás niektorá z ostatných kapiel oslovuje - nech sa páči, nikomu to neberiem, no dajte mi s tým pokoj, rovnako ako s rečami, že „underground“ a domácu scénu treba podporovať za každú cenu – nie, v podobe akú som videl v sobotu, naozaj netreba... a teraz musím ísť pohľadať kladivo. Dovidenia.


Napísal: Neplex

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára