Keďže žijem naplnený
a zmysluplný život, mal som v sobotný večer dve možnosti: A) ísť na
koncert kapiel Voltumna, Oheň, Žriebädlo - alebo B) jebať si kladivom po
kolenách. Po vypočutí jedného z albumov talianského headlinera som chytil
kladivo do rúk, no uvedomil som si, že aj v nedeľu je deň, a tak
hybaj zásobiť sa cigaretami, tento večer
bude dlhý...
Ako to v poslednom
čase býva, v bystrickom Tartarose sa okrem učinkujúcich tmolí len pár
podivných existencií. Na pódiu sa ako prví pripravujú Bloody Redemption a keď za mikrofónom rozpoznávam Falusoida
z pseudometalovej© úderky Pseudosapiens, moje nie príliš vysoké
očakávania klesajú kdesi k nule. No dosť bolo predsudkov, chlapi hrabli do
strún a voľajakú postaršiu pani hneď vykotilo z barovej stoličky. Paráda.
Z aparatúry začala liezť revúcka verzia old-schoolového death metalu - nebolo to žiadne veľké umenie, no solídne
uchopenie žánrových štandardov sa im uprieť nedá. Z jednotlivých skladieb
som mal trochu „frankensteinovský“ pocit, tzn.
šlo o akosi nahrubo pozošívané riffy a skladby sa celkovo
uberali od nikade-nikam (túto moju úvahu jeden kolega odbil lakonickým: „Veď,
death metal, ne?“). Na Bloody Redemption bolo vidieť, že minimálne časť kapely
nestojí na pódiu prvý krát, baví ich to a zabahnenému vokálnemu prejavu
Falusoida nebolo čo vyčítať... Hádam až na príhovor o Ježišoch, ktorých
netreba hľadať v minulosti, ale v súčasnosti... ach. Keď mládenci
dohrali jednu zo svojich najchytľavejších skladieb, mal som dosť času pohmkávať
si jej vlezlú melódiu, pretože gitaristovi odpálilo (gitarovú) hlavu a
vystúpenie sa prerušilo. Potom mu odpálilo aj druhú a vystúpenie sa
skončilo. Čo je samozrejme škoda, keďže práve Bloody Redemption mi vliali do
žíl nádej, že celý tento koncert nebude až taký marazmus ako som očakával...
Na Žriebädlo sa ma snažili
navnadiť zo traja známi vetou: „Nie je to až taká kokotina, ako by si podľa
názvu čakal!“ Aha, tak teda okej. Na pravom krídle stojí gitarista s kolárikom
a štólou prehodenou okolo krku, na
ľavom zase v čiernom habite zakuklený mních, s obráteným krížom,
ktorý svojou veľkosťou atakoval aj majestátnosť Jerryho puklice. Neviem či to
malo byť dramatické zobrazenie boja
medzi dobrom a zlom, ktorý prežíva „futbalový taťka“ – spevák Maťo, alebo
len chlapi nenašli vo svojich šatníkoch nič príhodnejšie. Každopádne Žriebädlo
sa chopilo nástrojov a nebola to až taká kokotina, ako som podľa názvu
čakal. Zahralo sa asi všetko z debutového albumu Najsamprv, a tak sme dostali dávku štandardného, nijak vybočujúceho
black metalu s občasnou odbočkou kdesi k deathu, či thrashu. Sypalo sa
väčšinou v rýchlejších tempách, a jeden zo zdrojov tvrdil, že tam
počuje Dark Funeral. Spevák nám pomedzi skladby chroptivým hlasom pripíjal na
zdravie a všetko bolo viac menej
fajn, asi tak do tretej skladby, počas ktorej som si diagnostikoval: Syndróm
otupenosti priemerom. Nulová atmosféra, všetko bolo predvídateľné, gitarová hra
nepriniesla asi ani jednu linku, ktorá by bol zapamätania hodná. Vokál stále
v jednej polohe, občas prerušený growlom. Neviem, možno ak by to celé
trvalo nejakú polhodinu, dalo by sa to zniesť... a vlastne ani neviem, ako
dlho hrali, no pripadalo mi to ako večnosť a ku koncu som už od nudy obhrýzal neumyté poháre a zasraté
stoly. Ach... a to som ešte nevedel, ký bes sa chystá na pódium...
Ale vedel. S Ohňom som už mal tú česť a tak som
sa na ich vystúpenie tešil asi ako na kolonoskopické vyšetrenie. Charakteristickým znakom trnavské združenia sa (rovnako ako naposledy) stal fakt, že ich hudba baví tak 5 ľudí v celom
klube – ich samotných. Spevák/gitarista Matúš Franz Novanský poskakuje po pódiu
s roztečenou maľúvkou na tvári, celý sa trase, vyzerá to celé
nekoordinovane a len dumám nad tým odkiaľ vychádza jeho vôľa k akémukoľvek
pohybu, keďže presladená, obludne otravná hudobná produkcia Ohňa, by umlčala aj autobus deciek
s ťažkým ADHD syndrómom. Celá ich tvorba sa vracia kdesi k prelomu
milénia, keď na Slovensku zažívali rozkvet spolky ako Ethereal Pandemonium,
Morgain, Orkrist, či Galadriel. Celé to asi malo stáť na vokálnej súhre už
spomínaného frontmana a ženskej za klávesom. Boha, ale keď tí dva čosi
spoločne spustili, znelo to ako jebanie mačiek za hrejivých zvukov cirkulárky.
Revali jeden cez druhého - kvikot, bľakot, strach. Taktne pomlčíme o tom, že každé jedno
teplučké sóličko bolo zahrané krivo, zdalo sa že bubeník nemá jasno v tom čo sa na pódiu deje
a basáka to ani nezaujíma... A to
čo sa na pódiu dialo, mi zo všetkého najviac pripomínalo zápas v curlingu
– ľudia s charizmou kameňa do seba neustále narážajú a mali by sa na to
celé radšej vyjebať a ísť kdesi zametať...
Talianska Voltumna mala výbornú východiskovú
pozíciu – latku sa už asi podliezť nedalo. Na pódium si navláčili banery
s motívom posledného albumu Disciplina
Etrusca a chlapci v kutniach spustili čosi, čo spočiatku
pripomínalo nejaký starší Dimmu Borgir, podfarbený dvojklávesovými Casio samplami – ťažké to rezíduum 90. rokov. Bolo
vidieť, že už čosi odohrané majú, veď koordinovane krútili hlavami a došlo asi
na každú pózu z Almanachu Black
Metalového Gýča. Pod pódiom sa konečne vlnilo zopár ľudí, čo asi značilo
spokojnosť (alebo už opitosť?)
V polovici setu zaznel cover Venom – Black Metal a začala sa o čosi punkovejšia časť
vystúpenia. Zopár sekúnd ma to aj bavilo, kým sa opäť neozvali tie papundeklové
klávesky. Prišlo dokonca aj na skladbu zasiahnutú morom neustálych
hradcoreových breakdownov a to už som si dával Purpurové srdce za statočnosť
a odvahu, že tam ešte stále stojím. Ani inštrumentálne nebolo veľmi
o čo stáť, keďže Voltumňáci sa neraz zamotali do nie príliš komplikovaných
štruktúrok svojich popevkov a speváčisko
sa často díval pohľadom vyplašenej srnky, že čo sa to kurva deje. Ale vlastne
sa tam nikdy nedialo nič zaujímavé, takže mohol veselo pokračovať ďalej...
Radosť mi spravil ešte záver, keď sa kapela sama vyhnala na pódium, aby zahrala
prídavok - klipovku Lord of Mayhem (Tá tento večer padla už druhý krát, posúďte
sami, či to za to stálo)
Tak a potom
konečne nastalo ticho, kľud a pokoj, ktoré si po tejto niekoľkohodinovej
fekálnej sonickej masáži neskutočne užívam. Svetlé body sa hľadajú celkom ťažko
a na moje prekvapenie by som väčšinu z nich udelil otváracej kapele Bloody
Redemption (ktorí sa paradoxne ako jediní sťažovali, že im set nevyšiel). Ak
Vás niektorá z ostatných kapiel oslovuje - nech sa páči, nikomu to neberiem,
no dajte mi s tým pokoj, rovnako ako s rečami, že „underground“ a domácu scénu treba podporovať za každú
cenu – nie, v podobe akú som videl v sobotu, naozaj netreba...
a teraz musím ísť pohľadať kladivo. Dovidenia.
Napísal: Neplex
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára