piatok, 6. januára 2017

Trauer – A Walk Into The Twilight (2016)



Posledne som recenzoval aktuálny album nemeckých Kerker a teraz sa vraciam s ich kolegami z labelu Nihilistiche Klangkunst. Už samotný názov kapely evokuje, že spolok by mal priniesť žiaľne ladený black metal, no a Trauer mne osobne priniesli toho smútku možno ešte viac. Niežeby nenaservírovali DSBM, ako to názov kapely, albumu i piesní sľubovali, ale k tomu smútku mi pridali ešte niekoľko dôvodov naviac.

Ešte namaškrtený výborným Kerkerom som očakával silný materiál, veď okrem totožného labelu zdieľajú obe nemecké kapely aj časť ansámblu. No Trauer mi pripomenuli, že po hodoch prichádza bolenie brucha.

Netradične začnem technickou a zvukovou stránkou albumu, lebo tá mi prvá udrela do uší. Pri Kerkeri som chválil kvalitný zvuk bicí, pri „A walk...“ to už nie je také ideálne. Zvlášť prechody znejú veľmi plechovo, a čo je horšie, nie vždy rytmicky zapadajú do hudby. Živo si viem predstaviť napätú tvár bubeníka, po ktorej pri každom prechode stieklo pár kvapiek potu. Napriek tomu ich masochisticky celkom hojne ponapchával do pasáží, kde by jednoduchší rytmus pôsobil prirodzene a dobre. Ok, jeho hra nie je taká desivá, ako by sa z môjho popisu mohlo zdať, ale v kombinácii so zvukom nebolo nadmerné využívanie prechodov tým ideálnym riešením.

Občas je počuť menšie technické nedokonalosti aj pri gitarovej hre a pri celkom dobre rozlíšiteľnom zvuku, to nie je úplne zanedbateľný nedostatok. Hlavne, ak zoberieme do úvahy fakt, že tu nehovoríme o materiáli, ktorý by bol hráčsky bohvieako náročný. Basa je dobre počuteľná a nemá len úlohu rytmického doprovodu, ale je melodickým doplnkom. Žiaľ, niekedy je to možno aj na škodu, pretože občas skôr rozbíja gitarové linky, ako by im pomáhala. Vokalista je totožný s Kerkerom a jeho výkon patrí medzi to lepšie na albume. Okrem chrapľavého vokálu si pomáha aj kvílením, ako to už býva v tomto štýle zvykom.

Popri základnej palete hudobných inštrumentov metalových spolkov sa na albume objavili aj akustické gitary, klávesy a orchestrácie. Všetko to je využité s mierou a vhodne, takže je to skôr pozitívom albumu.

Poďme z formy na obsahovú zložku albumu. Ten sa nesie predovšetkým v pomalších tempách s dlhými ťahavými melódiami, ktorých základom sú ako obvykle pri DSBM rozklady akordov. Našťastie Nemci vedia občas aj zrýchliť a priniesť aj zaujímavejšie atmosférické riffy a sem-tam aj nejaké disharmonické postupy, takže recenzent neupadol do mizérie, ale skôr sa spytoval, prečo takýchto pasáží nemohlo byť viac. Ono práve naopak sa mi zdá, že s hracím časom ubudli nielen zaujímavé nápady, ale ešte aj pribudli zmienené nedostatky.

Úprimne sa priznávam, že nie som ani žiadny veľký fanúšik, ani bohvieaký veľký znalec depresívne-samovražedného subžánru black metalovej hudby. Možno som teda prehliadol niečo, čo milovníci takejto hudby na „A walk...“ nájdu a ocenia. Pri mojom základnom prehľade v týchto vodách sa ale domnievam, že album neprináša nič svetaborné alebo zvlášť zaujímavé. Podľa mňa priemer, ku ktorému sa asi príliš často vracať nebudem.

Hodnotenie: Priemer.


Napísal: N. K.H.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára