Posledne som recenzoval
aktuálny album nemeckých Kerker a teraz sa vraciam s ich kolegami
z labelu Nihilistiche Klangkunst. Už samotný názov kapely evokuje, že
spolok by mal priniesť žiaľne ladený black metal, no a Trauer mne osobne
priniesli toho smútku možno ešte viac. Niežeby nenaservírovali DSBM, ako to
názov kapely, albumu i piesní sľubovali, ale k tomu smútku mi pridali
ešte niekoľko dôvodov naviac.
Ešte namaškrtený
výborným Kerkerom som očakával silný materiál, veď okrem totožného labelu
zdieľajú obe nemecké kapely aj časť ansámblu. No Trauer mi pripomenuli, že po
hodoch prichádza bolenie brucha.
Netradične začnem technickou
a zvukovou stránkou albumu, lebo tá mi prvá udrela do uší. Pri Kerkeri som
chválil kvalitný zvuk bicí, pri „A walk...“ to už nie je také ideálne.
Zvlášť prechody znejú veľmi plechovo, a čo je horšie, nie vždy rytmicky
zapadajú do hudby. Živo si viem predstaviť napätú tvár bubeníka, po ktorej pri
každom prechode stieklo pár kvapiek potu. Napriek tomu ich masochisticky celkom
hojne ponapchával do pasáží, kde by jednoduchší rytmus pôsobil prirodzene a
dobre. Ok, jeho hra nie je taká desivá, ako by sa z môjho popisu mohlo
zdať, ale v kombinácii so zvukom nebolo nadmerné využívanie prechodov tým
ideálnym riešením.
Občas je počuť menšie technické
nedokonalosti aj pri gitarovej hre a pri celkom dobre rozlíšiteľnom zvuku,
to nie je úplne zanedbateľný nedostatok. Hlavne, ak zoberieme do úvahy fakt, že
tu nehovoríme o materiáli, ktorý by bol hráčsky bohvieako náročný. Basa je
dobre počuteľná a nemá len úlohu rytmického doprovodu, ale je melodickým
doplnkom. Žiaľ, niekedy je to možno aj na škodu, pretože občas skôr rozbíja
gitarové linky, ako by im pomáhala. Vokalista je totožný s Kerkerom
a jeho výkon patrí medzi to lepšie na albume. Okrem chrapľavého vokálu si
pomáha aj kvílením, ako to už býva v tomto štýle zvykom.
Popri základnej palete
hudobných inštrumentov metalových spolkov sa na albume objavili aj akustické
gitary, klávesy a orchestrácie. Všetko to je využité s mierou
a vhodne, takže je to skôr pozitívom albumu.
Poďme z formy na
obsahovú zložku albumu. Ten sa nesie predovšetkým v pomalších tempách
s dlhými ťahavými melódiami, ktorých základom sú ako obvykle pri DSBM
rozklady akordov. Našťastie Nemci vedia občas aj zrýchliť a priniesť aj
zaujímavejšie atmosférické riffy a sem-tam aj nejaké disharmonické postupy,
takže recenzent neupadol do mizérie, ale skôr sa spytoval, prečo takýchto
pasáží nemohlo byť viac. Ono práve naopak sa mi zdá, že s hracím časom
ubudli nielen zaujímavé nápady, ale ešte aj pribudli zmienené nedostatky.
Úprimne sa priznávam,
že nie som ani žiadny veľký fanúšik, ani bohvieaký veľký znalec
depresívne-samovražedného subžánru black metalovej hudby. Možno som teda
prehliadol niečo, čo milovníci takejto hudby na „A walk...“ nájdu
a ocenia. Pri mojom základnom prehľade v týchto vodách sa ale
domnievam, že album neprináša nič svetaborné alebo zvlášť zaujímavé. Podľa mňa
priemer, ku ktorému sa asi príliš často vracať nebudem.
Hodnotenie: Priemer.
Napísal: N. K.H.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára