Vo svojom bádaní po
sviežich vánkoch v rámci blackmetalového žánru som si pred nejakým časom
vypestoval vrelý vzťah k „post“ odnoži. Mnoho ľudí má tendenciu ju zatracovať
či označovať za „hipsterčiny“ a
mnohokrát majú pravdu, existuje množstvo umelcov, ktorí znejú komicky, alebo sa
prezentujú komicky, hoci ich hudba znie solídne (dovolím si použiť ako príklad
Deafheaven – ako tí niekedy dokážu vyzerať na stagei...). A je to škoda,
pretože zopár zlých jabĺk deklasuje v očiach mnohých subžáner, ktorý je len inou
perspektívou na surovosť a atmosféru v black metale, čo sú jeho nosnými
piliermi. Poďme sa teda pozrieť na to, kam spadá L’Homme Absurde.
Je to ruská
post-blackmetalová kapela z Moskvy založená roku 2015 ako one-man projekt
umelca so pseudonymom A., ktorý je podľa ich stránky známy najmä ako „bubeník
najznámejších ruských doom metalových kapiel ako Mare Infinitum, Who Dies In
Siberian Slush, Comatose Vigil a ako mastermind za doomovou kapelou A Young
Man’s Funeral.” Ani jednu z tých kapiel nepoznám, ale nie som nijaký odborník
na doom metal, tak či onak, pointou je, že teda minimálne A. nie je nováčik na
hudobnej scéne. V roku 2016 sa k A.-ovi pridali ďalší traja hudobníci a
následne táto štvorica vydala prvé demo L’Homme Absurde v marci na vlastné
náklady a debut Monsters vyšiel v októbri 2016 pod záštitou Fono ltd. Dosť
omáčok – k hudbe.
Monsters sa skladá z
ôsmich piesní a dosahuje 50 a pol minúty v minutáži. Nie je rozdelený na nijaké
intrá, outrá, intermezzá, sú to všetko piesne jedna ako druhá. Hudba zaberá
pomerne širokú škálu, striedajú sa tam mierne tempá s klepačkami, akustické
pasáže prechádzajúce do svojich distortionovaných parafráz, vieme nájsť takisto
spontánne zmeny tempa bez akéhokoľvek varovania, meniace charakter celej
piesne, čo pôsobí takisto zaujímavo. Pomerne často ukľudňujú v piesňach
atmosféru akustickými pasážami, ktoré sú vždy ladené tým (ako to ja rád
nazývam) úsmev-cez-slzy feelingom, teda linky v durových stupniciach
interpretované izolovaným spôsobom. Niekedy sa im to však vymkne spod kontroly,
ako napríklad v piesni „Disillusion“ , kedy tú pieseň zakončia akustickou
časťou, kde sa prelínajú dve gitary a úmysel je znieť tak ako som písal, no
znie to trochu infantilne a... nechce sa mi použiť ten výraz, ale teplo. Určite
je tam kontrast s agresívnou pasážou predtým, o tom niet pochýb, ale všetkého
veľa škodí, a aj prehĺbenia rozdielov, s cieľom vytvoriť kontrast, až do
takejto hĺbky.
Ako som vyššie
spomenul, sú to všetko piesne jedna ako druhá. Len ťažko by sme medzi nimi
hľadali zásadné rozdiely. Prinajmenšom z hľadiska charakteru, lebo Monsters nie
je typickým príkladom albumu, ktorý znie jednotvárne a všetky piesne sú na
jedno kopyto, ale rovnako to ani nie je album prekypujúci rôznorodosťou. Ja osobne môžem vyzdvihnúť piesne „Apathy“ a
„Wires“, odporúčam si vypočuť, a to bez strachu, že by poslucháč počul vrchol
albumu ako prvý, pretože všetky piesne sú skutočne charakterovo tak príbuzné,
že preferencie budú čisto subjektívne.
Čo sa týka označenia
post-black metal... myslím si, že v prípade L’Homme Absurde je hovoriť o
post-black metale odvážne tvrdenie. Jednoznačne k nemu smeruje, alebo lepšie
povedané – snaží sa o to. Má to post prvky bez pochýb, ale povedal by som, že
nie sú dotiahnuté do konca, keďže to nie je len o tom, vopchať akustickú pasáž
do každej piesne, prípadne hrať nareverbované tremolo v pozadí. Povedal by som,
že to balansuje medzi blackom a post-blackom, podobne ako pred nejakým časom
recenzovaný Ekstasis balansuje medzi typickosťou a atypickosťou. Nejde mi ani
tak o to, čo škatuľka post-black metal znamená a čo kapela „musí spĺňať“, aby sa tak charakterizovala, ale skôr o ideu,
ktorá je nie celkom vyplnená. Skrátka je počuť, že hudobníci nemajú toľko
skúseností v tomto žánri. Keď sa jedná o ruský post-black, tak ma ihneď napadne
A Light in the Dark alebo bláznivá Epitimia, to sú ruské post-blackové
záležitosti, ktoré stoja za to, a pri ktorých počuť kvalitatívny rozdiel.
L’Homme Absurde znie skôr ako taliansky Falaise, keď si prirovnávame agresívne
klepačky prelínajúce sa s akustickými gitarami, ale Falaise to robí
emotívnejšie a rozmanitejšie a to je zásadný rozdiel. L’Homme je skôr taký
latentný post-black, alebo black s post prvkami.
V čom ho však L’Homme
Absurde tromfne je zvuk a to nielen preto, že Falaise miestami znie ako
nahrávaný kalkulačkou. Monsters má vo všeobecnosti veľmi dobrý zvuk a preto
je škoda, že mi celkovo mix príde zle zmastrovaný. Gitary často zanikajú na
úkor presileného bicieho automatu, ktorý v mnohých pasážach hrá akoby
dominantnú rolu. A. zrejme v doom metale nezískal takú bubenícku prax, aby to
zahral. O vokáloch ani nehovorím, tie sa miestami taktiež veľmi strácajú, ale
tam popravde o veľa neprichádzame, pretože znejú celý čas rovnako monotónne a
celkovo mi prídu „do počtu“ a to možno aj kvôli tomu efektu, ktorý je na nich
nahodený, pretože sa mi nechce veriť, že by bol niekoho vokál takto bez farby.
Tiež ma trochu prekvapil koniec albumu, posledná pieseň je už spomínaná
„Wires“, ktorá skončí veľmi náhle. Končí tým, že sa „pomaly“ stišuje, hoci sa
hrá ešte jedno opakovanie a sú prítomné aj vokály. Ale toto celé stišovanie
prebehne do 12tich sekúnd s tým, že to najrapídnejšie, ktoré si človek všimne
aj bez upreného sluchu, prebehne tak do piatich. Čiže človek počúva a zrazu
stišovanie-ticho-koniec albumu. Je to detail, ale nepríjemný, ktorý vyvodzuje
dojem, že bol album pred koncom utnutý. Takéto stišovanie by bolo prirýchle aj
keby to nebola posledná pieseň.
Monsters je zaujímavý
album, ale určite neohúri na prvé počutie. Treba si ho prehrať niekoľkokrát,
aby ho človek dokázal celkom rozlúštiť. Keď som ho počul prvý raz, tak som iba
lamentoval nad tým, že je to tak priemerné, že o tom nebudem vedieť napísať
viac ako dve vety, no opak bol pravdou. Má to svoje chyby a slabé stránky, ale
zároveň aj potenciál a počúvanie som si postupne začal užívať. Som skutočne
zvedavý, čo títo Rusi vyplodia v budúcnosti, lebo základy sú postavené solídne.
Napísal: B.
Hodnotenie: Nadpriemer
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára