Bes: Svidník v Ohňu a výlet na východnom Slovensku (30.4.

Keď sa dostala na svetlo sveta prvý krát informácia, že Cult Of Fire zahrajú prvý krát na Slovensku, black metalistom bolo jedno kde to bude, jednoducho tam pôjdu. Miesto koncertu bolo skutočne za horami a dolinami, ďaleko na severovýchode Slovenska, vo Svidníku. Dôvodom toho, prečo sa koncertu uskutočnil vo Svidníku, ako iste všetci vedia, je fakt, že Infernal Vlad pochádza práve z tohto mesta. Ísť teda do Svidníka len na koncert, bez toho aby sme navštívili kultúrno-historické a prírodné krásy tohto kraja, mi prišlo nemysliteľné. Tento článok nebude len, bežným „reportom“ z koncertu, bude aj o miestopise, pamiatkách a kultúre kraja.

majestátny Kriváň

Black metalovú udalosť sme teda spojili s výletom, na ktorý len tak nezabudneme. Cestovanie cez pol republiky bolo zábavné a sťažovať sa nemôžeme, veď napokon keď sme schádzali z Čertovice, privítal nás majestátny symbol Slovenska – Kriváň. Z diaľky je jeho dominanta skutočne pôsobivá a človek má sto chutí sa tam ihneď vrátiť. Cesta ubehla pomerne rýchlo a keďže sme chceli toho viac stihnúť, do Svidníka sme dorazili už doobedu. Hneď prvou destináciou po ubytovaní sa v Rubíne, bolo o niekoľko metrov obďaleč Múzeum ukrajinsko-rusínskej kultúry. Vstup do expozície bol za smiešny poplatok a skutočne to stálo za to. Hneď na začiatku som zaznamenal pozitívny šok ktorým, bolo vystavenie reprodukcie Zbručského idolu (Svantovíta zo Zbruča), čo bolo veľmi pôsobivé. Prvý krát som mal tú česť ho vidieť v múzeu v Krakove, no toto stretnutie ma znova potešilo. Prečo však vystavili jeho kópiu v múzeu vo Svidníku? Ako názov múzea hovorí, ide o ukrajinsko-rusínsku kultúru a Zbručský idol bol nájdený v ukrajinskej rieke Zbruč. Muzeálna expozícia bola zaujímavá po faktografickej stránke. Prešli sme celú históriu regiónu, ktorý etnograficky patrí do rusínskej oblasti a ukončili ju pri stále mierne ideologicky podfarbených udalostiach druhej svetovej vojny a rokoch po nej. Žiaľ socialistický mor je v našej krajine ešte stále cítiť a občas ho človek zacítil aj v múzeu. Druhou časťou múzea je expozícia národopisného múzea v prírode, ktorá sa nachádza v inej časti a bola otvorená až na druhý deň (tam sa však ešte dostaneme).

Svantovít zo Zbruča

Povedali sme si, že pred koncertom by sme si mohli dať ešte nejakú minituristiku, a tak som už deň predtým brázdil hiking.sk a vyberal čo najvhodnejšie miesto, ktoré by spĺňalo časové parametre a naše predstavy. Výber padol na turistickú rozhľadňu na vrchu Rohuľa (595 m.n.m.) neďaleko od Svidníka, na ktorú sme vyrazili po modrej značke z obce Nižná Jedľová. ZŤP hiking meranie hovorilo o dvoj hodinovej turistike, čo absolútne vyhovovalo, tak aby sme stihli aj ďalšie naplánované veci. Naše kroky teda viedli po prírode Ondavskej vrchoviny v Nízkych Beskydách, kde sa striedali lesy a lúky väčšinou hospodárskeho účelu. Skutočne malebnej krajine dominovali zmiešané lesy, kde aj laik rozoznal prevažne bukové, dubové a brezové zastúpenie. Cestou sme stretli jednu salamandru, ktorá to už mala za sebou, ale ináč sme si výlet užívali kompletne bez ľudskej prítomnosti – paráda. Rozhľadňa bola na dosah, ako malé dieťa som sa rozbehol na jej vrchol, pretože infantilnosť ma ešte stále bije a ja tam musím byť prvý. Slovo paráda je príliš slabé a slušné na vyjadrenie pocitov z výhľadu. Ten bol jednoducho najpopiči, skurvene dobrý! Obzor do diaľok blízkych hraníc Poľska a Ukrajiny, Vihorlatu, Slanských vrchov a Polonín. Len škoda, že opar a mierna oblačnosť zahalili Vysoké Tatry.

Výhľad z rozhľadne na vrchu Rohuľa

Tretí bod programu bolo Údolie smrti, kde sa odohrávala najťažšia bitka karpatsko – duklianskej operácie na jeseň v roku 1944. Boje v duklianskom priesmyku sú považované za to „najlepšie“ čo mohli zažiť postupujúci červení na našom území. Do tanca im hralo nemecké delostrelectvo a 1. tanková armáda. Pomníky a pietna atmosféra padlým vojakom panovali celým krajom. Symbolika „commie scum“ nás sprevádzala na každom kroku a niektoré národy, ktoré si pamätajú skúsenosti s týmto morom (my už asi nie) by sa mohli čudovať. Ešte pred príchodom do samotnej voľnej expozície tankov v prírode sme viedli dišputu o tzv. „oslobodení“ Slovenska – veru máme my Slováci zaujímavý dojem o tomto pojme. V malebnom pahorkatinovom údolí na nás už čakali rozmiestnené legendárne tanky T-34 a jedna menšia rozhľadňa. Spolu s nádhernou scenériou počasia a prírody to bol nevšedný zážitok dňa.

Údolie smrti

Večer však patril plameňom, ktoré sa sľubovali mestu Svidník a tie pohltili mnoho čiernych duší. Do Svidníka pricestovali ľudia z rôznych krajov od Bratislavy, cez Poprad, Nové Zámky, ale aj Poliaci a Češi. Rešpekt všetkým čo merali dlhú cestu, aby tak mohli podporiť akciu. Nejaké meškanie bolo, ale to absolútne nikoho nezaujímalo, pretože v ten večer sa predstavili len dva spolky, času bolo na rozdávanie a každý stretával známych, ktorých dlho nevidel. Omietkový démon premyslel organizáciu parádne a o chvíľu sa šeci menili na hórora, teda ešte chvíľu počkajte. Pred hlavnou hviezdou večera ešte hrala už mnou spomínaná „šuťačka“ The Hidden Congregation. Dvojica z Čiech s obskúrnym noisom, v obskúrnom prevedení s hlukovým stolčekom, gitarou a basou. Nuž čo budem hovoriť, noise buď máte radi, alebo mu nerozumiete a ja patrím do tej druhej časti ľudí, takže nejaké kvalitatívne hodnotenie z mojej strany nepríde. To bude aj dôvod prečo som ich MC nedávno daroval kamarátovi, dúfam, že on si ich patrične užil.

Nasledovala prestávka a na pódium sa chystali postavy zahalené v habitoch, ktoré patria len im. Žiadna z kapiel, ktorú poznám nemá tak prepracované róby a pódiový vizuál. Sviečky, kadidlá a kopa rituálnych nástrojov neodmysliteľne patria k novej vlne black metalu, ktorá sa uberá ezoterickými vodami. Na Cult Of Fire sa proste dá pozerať aj keby tam len stáli a nehrali. A kedže je black metal kompaktný „umelecký smer“ a k vizuálu patrí aj hudba a texty, spustila to československá úderka hneď z ostra. Za skandovania preplneného klubu s vynikajúcou atmosférou a možno nie najideálnejším zvukom si to ľudia skutočne užívali. Atmosferická a jednoduchá hudba prenikala každým jedincom, čo pricestoval do Svidníka, aby v plameňoch uctieval kult ohňa. Páni to majú celé veľmi dobre vymyslené, ako som povedal od začiatku do konca (hudba, vizuál, texty). V dnešnej dobe sa v black metale usadila aj sila marketingu a zjavne to na black metalistov platí, a ak sa predáva niečo rýchlejšie ako teplé rožky, tak je to asi merch Cult of Fire. Musím sa priznať k jednej veci a tou je fakt, že osobne nie som fanúšikom tejto occult vlny (aj keď niektoré kapely mám skutočne rád) a bol som asi jediný v celej sále, koho po istom čase hudobne vystúpenie prestalo baviť. V živom vystúpení však nebolo nič vyslovene zlé, ale jednoducho som v istej časti nadobudol pocit, že na rozdiel od ostatných prítomných mi táto hudba akosi nič nedáva. Aj to je sila okamihu a uvedomenia si umenia, jednoducho nemôžeme každý „skonzumovať“ všetko, ale dokážeme oceniť kvality daného interpreta. Ale skladba poviem vám „Satan Mentor“ je skutočne popiči, znie to parádne naživo i z nahrávky. Večer bol dlhý a výborný, akosi som ani nemal pojem o čase a všetko to bolo podozrivo dobré, nuž a tak ľudia s ktorými sa stretne človek po dlhej dobe spolu diskutujú a konzumujú ohnivú vodu.

Cult of Fire

Druhý deň ráno... plán navštíviť druhú časť múzea – Národopisnú expozíciu v prírode, bez ktorej by som zo Svidníka neodišiel, vojenské historické múzeum a cestou domov Spišský hrad. Po vojnových stratách zo včerajšieho rituálneho večera sme sa v poriadne teplom počasí dali do plnenia našich plánov. Najbližšie bolo vojenské múzeum aj s parkom, kde bola vojenská technika z karpatsko-duklianskej operácie. Tentokrát tam boli aj delostrelecké kúsky a lietadlo. Nemohla chýbať ani legendárna kaťuša. Vo vnútri múzea za opäť smiešny poplatok sme si prešli vojenskou históriou východného Slovenska od čias prvej svetovej vojny až po ukončenie druhej vojny. Po ďalších rozpravách o úlohe komunistov na zdementnení národa sme sa vybrali prejsť sa po približne desať hektárovej ploche, na ktorej sa rozprestierali špecifické budovy ľudovej architektúry tejto časti Slovenska. Človeku sa naskytne skutočne jedinečný pohľad a náhle sa ocitne v 19. a 20. storočí, ktoré boli tak dôležité pre formovanie sa jednotlivých národov. Skanzen ponúka skutočne komplexný pohľad na každodenný život človeka, ktorý to jednoznačne nemal ľahké a skrz vnútorný interiér budov obytných, hospodárskych, ale aj ruskej školy, sme mali možnosť vidieť unikátnu časť histórie jednej, či lepšie povedané dvoch, menšín na Slovensku – Rusínov a Ukrajincov. Najkrajšou bodkou, i keď pre black metalistu to môže byť paradoxom, bola rusínska drevená cerkev (cerkev je pravoslávny alebo grékokatolícky bohoslužobný stánok). Ľudová architektúra tu mala skutočne svoju umeleckú a vizuálnu hodnotu, čas ktorý sme tam strávili bol skutočne vynikajúcou časťou výletu.

Drevená cerkev v skanzene

Po odchode zo Svidníka a obede v jednom motoreste, ktorého som zabudol meno (najedli sme sa tam kráľovsky a lacno) sme odišli smerom západ do Horehronského kraja, no cestou sme sa museli zastaviť na jednej z ikón Slovenska a tou je spomínaný Spišský hrad. Bol som tam prvý krát v živote

a aj keď na mňa doľahla únava z celého víkendu a výletu + šoférovania, na najvyššom mieste hradu s nádherným výhľadom, som mal pocit, že tam môžem ostať. Jediný zážitok trošku narúšal zjavne 5%tný sprievodca, ktorý sa tak aspoň tváril, pretože sprievod s odborným výkladom by dala lepšie aj kamarátka čo bola s nami. Nevadí, na to srať, pretože priestor hradu a nádvorí boli úžasný. Osídlenie hradného vrchu bolo neustále od pravekého obdobia na návrší sa budovalo hradné opevnenie od 10. storočia. Medzi vlastníkov hradu patrili významené rody Zápoľskí, Čákiovci, Turzovci. Výhľad z hradu poskytoval krásne scenérie Tatier, ktoré sa nám z veľkej časti skrývali v oblačnosti, či opevnená Spišská kapitula a dokonca aj pani Nízkych Tatier - Kráľova Hola. Čerešnička na torte po odchode z hradu bola cesta horským priesmykom Vernár a cesta od prameňa Hrona, ktorý sa v Telgárte ako malý potok o niekoľko kilometrov premení na majestátnu rieku nášho kraja.

Záverom by som rád dodal, že podobné „reportáže“ miestopisného, prírodopisného a historicko-kultúrneho typu budú na Bese pribúdať častejšie (na úplný záver pridám ešte viac fotiek z výletu). Celý náš víkend na východnom Slovensku bol vynikajúci, koncert stál za to, pretože niekedy je samotná atmosféra akcie pre mňa osobne viac ako jednotlivé vystúpenia interpretov, ktorých neradím na top priečky môjho vkusu.

Napísal: S.