Raventale - Planetarium (2017)

Pred pár mesiacmi som sa už jednému staršiemu albumu Raventale venoval a to konkrétne kompilácii prerábok z roku 2013, ktorá bola do určitej miery akýmsi exkurzom diskografie tohto projektu. Nikdy by som nepovedal, že by ma taký „polo-album“ mohol nadchnúť a ostal som veľmi milo prekvapený, dokonca – ako som sa aj v danej recenzii vyjadril – mnohé piesne boli ešte lepšie než ich originály. To bola však zároveň posledná nahrávka od Raventale, s ktorou som bol spokojný, tak sa pozrieme na to, či Astaroth nestratil inšpiráciu a nie je odkázaný na neustále prerábanie svojich piesní.

Keďže tu už raz Raventale recenzovaný bol, nejdem príliš strácať čas jeho predstavovaním, no pre tých, ktorí aj napriek tomu o ňom ešte nepočuli, tak len v krátkosti zhrniem, že je to ukrajinský one-man projekt, kde všetku hudbu tvorí Astaroth Merc. Vokály skúsil len raz, nebol s nimi spokojný a odvtedy si na každý album voláva hosťujúceho speváka. Spočiatku jeho kariéry bolo trendom týchto vokalistov striedať, ale s poslednými albumami môžeme vidieť, že mu zrejme Athamas (Balfor, Deferum Sacrum) prirástol k srdcu. Hudba je akousi kombináciou doom metalu a atmosférického black metalu, hoci má veľmi špecifický zvuk a dá sa len veľmi ťažko zaškatuľkovať.

K jadru veci: Planetarium je ešte horúca novinka, ktorá uzrela svetlo sveta len piateho dňa tohto mesiaca z dielne Ashen Dominion a je to v poradí ôsmy štúdiový album Raventale-u. Predchádzal mu album Dark Substance of Dharma z roku 2015 (vydaný taktiež presne piateho októbra), ktorý ma veľmi nepríjemne prekvapil. Ako som sa vyjadroval už v recenzii pred pár mesiacmi, Raventale je moja veľká srdcovka, pri ktorej môžeme hovoriť o tom, že sa mi skutočne páči každá pieseň na každom albume, no Dark Substance of Dharma túto mienku nalomil. Nebol to vo svojej podstate zlý album, keby som Raventale dovtedy nepoznal a bola by to prvá nahrávka, ktorú by som od neho počul, tak by som ju hodnotil celkom pozitívne, ale na pomery Raventale to bolo chabé a bez toho tradičného raventale-ovského čara. Po niekoľkých vypočutiach som ho založil s tým, že som sa tváril, že ten album nikdy nevznikol a bol som ihneď zvedavý na ďalší a ani nie tak z pohľadu, že som bol neuspokojený a chcem počuť niečo dobré od tohto projektu, ale skôr z perspektívy mienkotvorby – či Raventale skutočne padol, alebo len zakopol. O to viac som sa na Planetarium tešil.

Ako zvyčajne, veľmi na mňa pôsobí obal albumu. Pri Dharme som hneď vedel, že čosi nehrá, keď som na obale uvidel hinduistického Shivu. Raventale nikdy nebol viazaný na nijakú ideológiu, či konkrétny filozofický smer. Spočiatku bol orientovaný skôr na prostredie temných lesov, neskôr sa zameral na abstraktné koncepty a ľudské myšlienky a teraz... teraz je to zrejme teda hinduizmus, nakoľko (hoci z obalu to aspoň mne nebolo zjavné) Planetarium rozvíja rovnakú tématiku ako jeho predchodca. Toto však samo o sebe nie je až taký problém, lyrická stránka nebola nikdy nejak dominantná. Nechápte zle, Raventale má zaujímavé texty, ale slová nikdy neboli dosť zrozumiteľné bez toho, aby si ich človek predtým prečítal a treba sa nad nimi veľmi do hĺbky zamyslieť, aby ich pochopil. Prosto a stručne: najsilnejšia stránka Raventale bola vždy hudba a texty boli doplnkom. Smerujem tým k tomu, že na Dharme zmena lyrického zamerania zrejme ovplyvnila aj hudbu.

Planetarium ma potešilo však už v prvej sekunde, keď som začul prvý riff úvodnej piesne „Gemini – Behind Two Black Moons“. Vstup in medias res do melancholickej melodickej vlny zvuku. Z toho už opäť počuť Raventale! A vôbec, celkovo z celého Planetarium počuť opäť Raventale. Typické lámané prechody, nostalgické klávesové plochy, ťahavé pasáže tak typické pre tento projekt, prerývané občasnými agresívnymi mlátenicami. K vokálom sa nedá povedať viac než toľko, že sú – ako vždy – obstojné, dobré. Na Athamasove growly sme si už mohli zvyknúť, nakoľko ako som už spomínal, je to najčastejší spevák na Astarothovych nahrávkach a neprináša nijaké novinky. Ďalšie raventale-ovské plus je diverzita. Na všetkých albumoch (a toto dokonca platilo čiastočne, hoci nie až tak výrazne, aj na Dharme) má každá skladba svojho ducha a viditeľne sa líši od ostatných, no zároveň si drží linearitu s celkovým zvukom albumu, takže poslucháč nemá ani dojem, že album znie jednotvárne a ani že je to zlepené z náhodných piesní zložených v rôznom duchovnom rozpoložení skladateľa. Veľká diverzita platí aj čo sa týka jednotlivých albumov – každý znie úplne inak a poslucháč, ktorý nemá Raventale poriadne, ozaj poriadne, napočúvaný, by pravdepodobne ani nepovedal, že tie albumy pochádzajú od toho istého projektu. A v tomto Planetarium trochu zaostáva.

Keď si to porovnáme so špecifickosťou predchádzajúcich nahrávok, tak zistíme, že Planetarium nemá takú jasne charakterizovateľnú vlastnú tvár ako zvyšné (dokonca AJ Dharma) albumy. Netvrdím, že sú to recyklované nápady, alebo, že to nie je dostatočne originálne, len to nie je tak šialene odlišné od ostatnej tvorby, ako to dokázal urobiť predtým. Dokonca aj album After, čo podľa Astarothovych slov boli len piesne, ktoré sa nedostali na predchádzajúci Mortal Aspirations má takú unikátnu tvár, že je to pre mňa nezabudnuteľné dielo, no Planetarium... to v určitých aspektoch pripomína Dharmu, v určitých Transcendence... A tiež je podľa mňa veľká škoda, že po dvoch rokoch – čo kedysi Astaroth vydával každý rok plnohodnotný album – sa zmohol len na necelých 37 minút.

V konečnom dôsledku musím povedať, že som spokojný. Objektívne výčitky smerované k Planetarium sa formulujú len ťažko, pretože Astaroth je ostrieľaný harcovník, vie ako hudbu robiť, čiže vyčítať mu nejaké zvukové, technické či kompozičné nezrovnalosti by nebolo veľmi na mieste, pri ňom je to už len záležitosťou nápadov. Planetarium uhasilo môj smäd, ale čo viac – ukázalo mi, že Raventale skutočne nespadol, ale len zakopol. Nedá mi však nepoznamenať, že som stále – hoci je Planetarium len čerstvo von z trúby – veľmi zvedavý na ďalší album, pretože mám dojem, že po tom zakopnutí Raventale stále krýva.

Hodnotenie: Veľmi dobré

Napísal: B.

Raventale - Mémoires (kompilácia 2013)

Raventale pre mňa nie je nijaká novinka, jeho pôsobenie sledujem už od tretieho albumu, Mortal Aspirations z roku 2009, hoci v tom čase to bol iba undergroundový one-man projekt bez koncertov či dokonca facebookovej stránky. Od prvej piesne mi prirástol k srdcu a odvtedy ho radím do mojej „veľkej trojky“ najobľúbenejších kapiel/projektov. Dnes je jeho popularita podstatne vyššia, no stále nemôžeme hovoriť o nejakom veľkom, známom mene a tak tým, ktorí tento názov vidia prvýkrát, Raventale aspoň trochu priblížim.

Ukrajinský Raventale bol založený ako projekt Astarotha Merca v roku 2005, ktorý je veľmi produktívny a za ten čas vydal 7 štúdiových albumov, dve kompilácie a jeden singel popri jeho účasti v množstve ďalších projektov ako Chapter V:F10, alebo dark ambientový P’hevda Phenomenon, či kapiel ako napríklad Deferum Sacrum, alebo odnedávna Balfor. Žáner je skutočne ťažké definovať, ide o akúsi kombináciu atmosférického doom metalu a black metalu plného klávesov a atmosférických plôch v pozadí, pričom ani z jedného si to neberie priveľa. Astaroth Merc však Raventale označil ako „atmospheric blackened metal“ a to je asi najvýstižnejšie, takže ostaňme pri tom.

Mémoires rovnako nie je nič, čo by som počul iba nedávno, recenzujem to až teraz kvôli našej besáckej politike recenzií iba z originálov a k tomuto som sa, vskutku, dostal iba nedávno. Je to kompilácia desiatich piesní nahratých kompletne nanovo a jednej úplne novej, ktorú vydalo Satanath Records. Z pohľadu piesní sa na tejto nahrávke nachádza prakticky celý debutový album (bez jedného ambientného intermezza) a okrem nich sú tam dve piesne z druhého albumu, dve piesne z tretieho a jedna zo štvrtého (z roku 2010 podotýkam). Človek by si povedal, že Astaroth stratil inšpiráciu alebo vypĺňa rok prázdnoty v diskografii, keď prerába v podstate nové piesne, no... opak je pravdou.   

Tieto piesne nemajú iba iný zvuk, ale v mnohých prípadoch sú aj štrukturálne upravené. Kompilácie sú pre mňa zvyčajne zberateľské záležitosti a väčšinou celkovo nepotrebné, lebo moje skúsenosti so znovu nahratými piesňami, alebo remastermi sú také, že nikdy sa na originál ani len neťahajú a túto skúsenosť som mal aj s Raventaleom, nakoľko na štvrtom albume sa nachádza pieseň „Flames“, ktorá je prerábkou „Огнём кромсая небеса“ z prvého albumu a vôbec nie je potrebná (okrem teda na vyplnenie minutáže na aj tak celkovo krátkej nahrávke). Tá verzia je omnoho slabšia než originál, zatiaľ čo totožná pieseň – ale na Mémoires – je minimálne, zdôrazňujem minimálne, tak dobrá ako originál, dokonca vďaka tejto verzii som si vypestoval vzťah aj ku gitarovým sólam na konci, ktoré som dovtedy ani poriadne neregistroval. „Огнём кромсая небеса“ je mimochodom zrejme veľký Astarothov favorit, pretože sa dá nájsť v celej diskografii dokopy v štyroch verziách (ešte raz na kompilácií remasterov z roku 2016, kde taktiež nestojí za veľa). Mémoires nie je len opätovným prehrávaním starých piesní, je to vdýchnutie nových farieb a to ani zďaleka nie iba kvôli inému vokalistovi (vokály sa v konečnom dôsledku až tak zásadne nezmenili, nakoľko tento spevák má podobnú farbu growlu ako predchádzajúci vokalisti).

Ešte v roku 2011 som písal pre istý web recenziu na prvý album Raventale, v ktorej som ho veľmi vychválil a medzi jediné veci, čo sa mi nepáčia som zaradil jednak miestami zlievajúci sa zvuk nástrojov do jednej veľkej vlny zvuku (čo pre Mémoires už neplatí, lebo aj mastering je urobený omnoho lepšie a umožňuje poslúchačovi zachytiť detaily, ktoré nezachytil na origináloch) a zmienil som sa, že pieseň „Серой тоской пораскинулся лес“ je zbytočne príliš dlhá (skoro 14 minút a plná veľkého množstva opakovaní tých istých riffov a pasáží) a klávesy sú v nej tak nahlas, že sa poslucháč nesústredí na nič iné a vzhľadom k tomu, že ide o opakujúcich sa päť tónov nemôžeme hovoriť ani o nosnej melódii. Na Mémoires je skrátená o päť minút (!), hoci to som zistil až potom, čo som videl tracklist, čiže poslucháč nemá dojem, že odtiaľ bolo niečo odstránené, a presne tých päť tónov má zníženú hlasitosť tak, že iba pekne dopĺňajú atmosféru piesne – priam akoby Astaroth tú recenziu čítal. A to nie je ani zďaleka jediný príklad skladby, ktorá znie na tejto kompilácii lepšie ako vo svojom originále.

Nenájdeme tu ani jednu jedinú skladbu, pri ktorej si človek povie, že „toto je nudná verzia“, každá pieseň je minimálne zaujímavá a ak aj nie je celkovo lepšia, tak má minimálne lepší zvuk a mastering ako jej originál. Ako som sa už vyššie zmienil, Raventale má sedem plných albumov a tak si je z čoho vybrať favoritov, no aj napriek tomu medzi tými mojimi sa nachádza aj prerábka starých piesní. Mémoires je skvelý album a ešte lepšia kompilácia, pri ktorej tvorbe Astaroth mal aj víziu, nie iba záujem o marketing.

Hodnotenie: Výborné

Napísal: B.