Nedávno som dostal
otázku: „Načo vlastne chodíš na všetky tie koncerty, keď ťa to vlastne nebaví,
pred pódiom tráviš pár minút a inak len sedíš pri bare?“ Myslím, že som
odpovedal nejakou floskulou o fanatizme a podpore scény. Jednoducho
blbosť! Z mladíckeho fanatizmu sa stal obyčajný automatizmus, podpora je len
prezlečená potreba socializácie a koncerty samozrejme slúžia ako platforma
pre rozvoj sebazničujúceho alkoholizmu... Smutné. No aj tak som v stredu
opäť kráčal do Tartarosu „vzhliadnuť“ vystúpenie troch mne absolútne neznámych
kapiel...
O ôsmej stoja na
pódiu Taliani Eyelessight – ženská
s gitarou a uplakanými vokálmi za mikrofónom, identicky vrieskajúci
bubeník, gitarista a basák nehodný rozvíjajúceho prívlastku. Ich pódiová
image budila dojem, že im v aute vybuchli konzervy s paradajkovým
pretlakom - biele plachtičky postriekané niečím, čo určite nie je krv, šatky
cez oči. Už z predlhej zvukovej skúšky bolo počuť, že kvarteto sa
vzhliadlo v emocionálno-duševných klystíroch známych aj ako suicidal black
metal. Vlastne aj štruktúra jednotlivých kompozícií ako keby sledovala postupný
vývoj (a zánik) tohto subžánru – cez melancholické vybrnkávanie ako
z albumov Trista a Hypothermie, sa prechádzalo do polôh, ktoré boli
až príliš zjavne odkukané z tvorby Alcestu či Amesoeurs a končilo sa
to kdesi v post-rockových rovinách. Nedá sa povedať, žeby sa to počúvalo
zle. Malo to energiu a väčšinou aj technickú kvalitu. Píšem „väčšinou“, lebo gitaro-speváčke Kjielv prvých pokusoch
o čistý spev utekal hlas – a falošnosť bolo počuť aj napriek tomu, že na
vokál použila asi všetky efekty tohto sveta. Tieto pokusy však boli len občasné
a viac mivadila akási celková nepôvodnosť. Domnievam sa, že podobná hudba
by mala byť akousi osobnou lyrikou, prenesením vlastného vnútorného sveta do
nôt a nikto ma nepresvedčí, že Eyelessight majú ten svoj svetík totožný s Neigem,
len tak, zhodou okolností (kapela tú podobnosť možno nevidí, keď majú šatky cez
oči). Jednoducho čosi nie je v poriadku, keď hudobníci v klimaktickom bode
vystúpenia kľačia na pódiu, povreskujú svoje žiale a vy kukáte po miestnosti a viac vás zaujme
bubeník Grá, ktorý sa vedľa pódia fotí s pecňom chleba. Tu však treba povedať,
že to bol najväčší peceň chleba, aký som kedy videl. Prisámbohu tá obludnosť
mala priemeraspoň meter.
Na pódium ešte mokré
z talianskych sĺz, nakráčali Belgičania Ars Veneficium. Ťažké boty, nášivky, klince, maľovka na ksichtoch.
Ich debutový album The Reign of Infernal King
na mňa pôsobil ako trochu uklepanejší Gorgoroth z čias, keď toto združenie
ešte za niečo stálo. Celkom som sa tešil. Je mi jasné, že keď kapela (label)
investuje peniaze do bannerov, chce ich aj náležite využiť, no v klube ako
je Tartaros, kde má pódium šírku 4 metre, má sa naň zmestiť 5 ľudí a kopa
aparatúry, stojí ich vztýčenie za zamyslenie. Kapela sa tu javila akoby hrala
v bratislavskej MHD. Možno aj kvôli tejto stiesnenosti, či nedostatku
skúseností páni nepôsobili celkom vo svojej koži a mal som pocit, že ich
v pódiovom prejave zväzuje
nervozita... No hudobne bolo všetko v najlepšom poriadku.
Nevymýšľalo sa nič nové a v podstate sme dostali kus dobre zvládnutého remesla,
odkazujúceho na klasiky druhej vlny black metalu. Bubeník bez mihnutia oka
solil jednu klepačku za druhou, nad ktorými gitaristi čarovali s nasratými, no
stále pomerne chytľavými melodickými linkami. Aj tým asi 20tim návštevníkom
koncertu z toho začínalo pomaly zajebávať, hromžilo sa, poskakovalo,
všetko ako má byť. Ako sme sa neskôr zhodli s kolegom, Ars Veneficium hudobne strčia do vrecka
všetky slovenské-české (raw)cvlty, hrajúce podobnú muziku... a ak zapracujú aj
na svojom živom vystupovaní, myslím, že ich na tejto preplnenej scéne čaká
svetlá budúcnosť.
Propagačné textíky
koncertu lákali hlavne na švédsku kapelu Grá,
ktorej mozgom je spevák Dark Funeral – Heljarmard. Očakávania som teda nemal
žiadne,a napriek tomu, že posluch posledného albumu Endingich nijako nezvýšil, za zvukov intra – čardáša som predsa len
stál pri pódiu. Gitary v úvodnej skladbe dali spomenúť na Skitliv a ich
Skandinavisk Misantropi, basa zas na môj kontakt s rodinou – sporadický
a neveštiaci nič dobré. A keď do toho frontman zahučal svojím
škrekotom, skoro som odpadol. Lepší black metalový vokál som naživo veľmi dlho
nepočul (ak vôbec). Zrazu ma prestal zaujímať čas, priestor aj vesmír, človek
sa len ponoril do hudby a počul praskanie sveta v poslednom smiechu
debila. Majestátnosť, aristokratický nadhľad v spojení s úchylnosťou
a primitivizmom. Všetko čo ma kedysi pri prvých kontaktoch s blackmetalom
nadchýnalo tu bolo zhmotnené a koncentrované. Nezaujímalo ma kto žerie chleba,
čo sa deje naokolo... V hudbe zdanlivo nebolo nič neobvyklého - klasický
škandinávsky black metal – no to nezdanlivé, neuchopiteľné, za rohom rozumu –
ojojojojoj – to tam bolo a dostalo ma do kolien. Je radosť sledovať ľudí, ktorí
naozaj vedia hrať a pôsobia, že sa narodili na pódiu s gitarou v ruke.
Zrazu mi nevadili všetky pózy
a klišé, na ktoré som inak alergický – od skandovaného hej, hej, hej, až
po kadejaké rock´n´rollové zábavky, naozaj si to mohli dovoliť. Všetko
vyznievalo prirodzene a autenticky. Za slabší moment považujem len jedinú
skladbu, v ktorej už toho black´n´rollu bolo akosi príliš veľa (Heljarmard
tvrdil, že ide o prvú vec, ktorú kedy zložil na gitare). Aj tá nakoniec
dostala veselý politický rozmer, keď hlavný hajlovač pod pódiom dostal od
kapely slučku, nech sa obesí...
Vystúpenie Grá mi dalo
odpoveď na otázku položenú v úvode: prečo vlastne chodím na koncerty? Pre
toto! Pre moment, chvíľu - hľadanie kontaktu s čímsi čistým,
esenciálnym... pre ten kolegom často opakovaný Deadov citát: „Black metal je
niečo viac...“ A ak by mi bol niekto niekedy povedal, že mi podobný
zážitok sprostredkuje kapela speváka z Dark Funeral, asi by som sa od
smiechu pochcal... Svet je zvláštne miesto.
Napísal: Neplex (hlavný vymetač banskobystrických koncertov)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára