Stridžie dni od kapely
Malokarpatan už nejaký čas víria vody lokálneho i svetového undergroundu.
Preto je istotne na čase, aby sme aj my splnil svoj sľub, a pozreli sa na
tento materiál, ktorý zožal množstvo chvály. Aký teda album je?
Pamätníci rôznych pokleslých
večerných stretnutí istotne poznajú príbeh o ujčekovi
z východoslovenskej dediny, ktorý na požiadanie predvádzal turistom
cestovanie v čase. Je možné, že podobný fenomén existuje aj v okolí
malokarpatských pivníc a miestnym šuhajom umožňuje byť nielen tam, kde
boli včera o „tim čaše“, ale zájsť ešte o čosi hlbšie do metalovej
histórie.
Stridžie dni okrem jemných
náznakov ignorujú prvky druhej a tretej
vlny black metalu. Väčšina hudby je vystavaná na odkaze osemdesiatych rokov,
prvej vlne blacku s prímesou heavy metalu. Kostra materiálu teda vychádza
z raných Bathory, nakoľko to autor tejto recenzie dokáže identifikovať. Ak
niekoho zaujíma, ako veľmi túto vlnu ovplyvnili taký Motorhead, tak nosný riff
skladby O víne... je takmer
učebnicovým príkladom. Pomalšie ladená skladba Starý z hory, čo zver svoju budzogánom pobil, momentami
pripomína to, čo Darkthrone stvárali na albume Goatlord. Heavymetalový prídavok
kolíše od skladby k skladbe, niekde je prítomný len v podobe občasných
sól a melodických liniek,
v iných skladbách sú ním ovplyvnené aj nosné gitarové riffy.
Album možno teda označiť termínom
retro. Podľa mňa však Malokarpatan dokázal vytvoriť na albume niečo viac než
len kopírovanie odkazu lepších starých kapiel, ako to často pri retre býva. To
najlepšie na ňom tvoria práve skladby, kde sa viac uplatňujú melodické postupy
a hevíkové vplyvy – teda predovšetkým Kýho
besa... a Popolvár najväčší na
svete... Podobne ako pri ich živom vystúpení, ktoré som zhliadol
v Bratislave, aj zo štúdiového materiálu je cítiť humor a sebairóniu,
našťastie ich kapela dávkuje v primeranej miere, takže sa album nezvrháva na
nejakú nešťastnú paródiu.
Myslím si, že aj zašpinená, ale
stále dostatočne zrozumiteľná produkcia pasuje k prezentovanej hudbe
a rozumne zakrýva mierny nedostatok v podobe použitého automatu.
Možno škoda, že sa oslava západoslovenského vidieka a jeho bizarných
mýtov, ktorými sa kapela na obale honosí, nedostala s výnimkou intier aj
do hudobnej formy a ovplyvnila takmer výhradne len vizuálnu, jazykovú
a textovú stránku albumu. Možno by Malokarpatan dosiahli ešte zaujímavejší
výsledok. Napriek tejto kritike však
Stridžie dni určite patria k tomu najlepšiemu (aj keď podľa mňa určite nie
sú najlepšie), čo zatiaľ slovenský underground priniesol. Som zvedavý, kam sa
do budúcnosti ich produkcia posunie.
Hodnotenie: Veľmi dobré
Napísal: N. KH
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára