Sühnopfer – Offertoire (2014)

Hoest z Taake sa najnovšie stal francúzskym rojalistom, namiesto nórskej vlajky nosí fleur-de-lys, vo voľnom čase počúva Jeana Baptista Lullyho a na bicie si zohnal Proscriptora z Absu. Takýto úvod recenzie sa možno zdá pritiahnutý za vlasy, ale ako charakteristika v poradí druhého a zatiaľ posledného albumu francúzskeho jednočlenného projektu Sühnopfer sa mi zdá celkom celkom príhodný.

Takmer 50 minút dlhý pochádza ešte z konca roku 2014, keď ho vydalo vydavateľstvo Those Opposed Records. Nejde teda o najčerstvejšiu nahrávku, zároveň však pre mňa patrí k tomu najlepšiemu, čo sa v black metale objavilo za poslednú päťročnicu. Na Bese sme Sühnopfer nikdy nerecenzovali a kapela momentálne informuje o prácach na novinke, tak je podľa mňa čas najvyšší vrátiť sa k Offertoire.

Ako som vyššie načrtol, Sühnopfer je jednočlenným projektom, za ktorým stojí človek s pseudonymom Ardraos. Tento pán je možno niektorým čitateľom známy ako bubeník kapiel Peste Noire, Aorlhac a priehrštia ďalších francúzskych zoskupení. To, že je tak vyhľadávaným bicmanom istotne súvisí s jeho kvalitami, čo ostatne preukazuje aj na tomto materiáli. Ten sa nesie okrem krátkych oddychových pasáží vo vysokých tempách, s bicími pre black metal neobvykle technickými a pomerne invenčnými, s častými zmenami rytmu, vsuvkami a prechodmi. Nečudo, že som na začiatku recenzie spomenul Absu, lebo podobne ako u amerických Sumero-Keltov aj pri  Sühnopfer tvorí bubenícky výkon podstatnú časť dojmu z hudby.

Gitarová sekcia za bicími príliš nezaostáva. Jeden motív strieda druhý v rýchlom slede a občas je trochu problematické sledovať štruktúru skladieb.  V každom prípade je black metal v podaní Ardraosa melodický s harmonizujúcimi tremolo gitarami, ktoré často prechádzajú do vyhrávok. Melódie sú pomerne dlhé a komplexné, čo dokazuje, že okrem bubeníckej techniky, sa Sühnopfer môže oprieť aj o skladateľský talent svojho tvorcu. Basa je v porovnaní so spomenutými nástrojmi možno trochu v úzadí a tvorí skôr rytmický podmaz gitár. Je ju však celkom dobre počuť. Dobre je teda počuť aj hysterický, pomerne vysoko posadený vokál. Viem si predstaviť, že práve tento typ vokálu nereže hocikomu. Názvy piesní a asi i texty sú v materskom jazyku kapely, ale keby boli aj v nejakom zrozumiteľnejšom jazyku, asi by som mal problém nejako ich zachytiť.

Tento inštrumentálny základ dopĺňajú gregoriánske chóry (pieseň Introit - Saints Mysteres), čisté vokály v skladbách Chevalier Maudit a La Tour du Pendu či akustické gitary v piesni Sonnent les aurisses (Montmorillon) a tiež znova v Chevalier Maudit. Vidno, že Ardraos neodflákol ani aranžmá. Milým bonusom sú hosťujúce vokály sympatického pána Famina. Celkovému zvuku nemám čo vytknúť je na jednej strane dosť agresívny, ale na druhej dobre vyvážený a počúvateľný.

Ako celok by som Offertoire charakterizoval ako rýchly a melodický black metal kombinujúci domácu francúzsku a škandinávsku tradíciu s technickými bicími a nápaditými gitarami. Celková nálada albumu je epická až triumfálne heroická. Ani neviem, ktorú skladbu vyzdvihnúť, ale pokojne aj štvrtú Chevaliere Maudit alebo záverečnú Messe des Morts. Ťažko sa mi na albume hľadajú nejaké nedostatky, ale možno práve ustavičné burácanie bicích a niekedy chaoticky pôsobiace prelínanie a striedanie gitarových motívov, ktoré sa nemôžu rozvinúť v plnej kráse, by mohli byť aj slabinou albumu. Ten akoby nenechal poslucháča vydýchnuť a neustále na neho útočil zo všetkých strán. Viac kritiky by asi protirečilo duchu, v ktorom sa niesla celá recenzia, a pôsobilo hnidopišsky. Fanúšikom melodického black metalu rozhodne odporúčam.

Hodnotenie: Výborné 8/10

Napísal: N. KH

English overview 

Sühnopfer is French one-man project of Ardraos who is probably known to many as drummer of Peste Noire. Offertoire represents fast and  melodical black metal  combining French and Norse sound with technical drums and complex melodies provided by harmonized tremolo guitars that change rather drequently. Both beautiful and triumphant but also agressive and chaotic album is one of best black metal releases of recent years. Especially recommended to fans of melodic black metal. 

Jeden kmen - Mlha (2018)

Mám rád alba, která mají něco navíc. Alba, která přesahují svůj běžný rámec, tedy rámec hudby. Alba, za nimiž se skrývá myšlenka či, v extrémnějších případech, myšlenky, za nimiž se skrývá album. Takové to každodenní šolichání pro srandu si sice také rád pustím, ale ve výsledku těmi, jež mi nejvýrazněji utkví v paměti a něco mi opravdu dají, jsou alba s konceptem jako základem. A pokud jsou koncepční alba, a to hlavně ta druhého řečeného typu, to, co primárně oslovuje i vás, nemůžete si nechat uniknout několik následujících řádku a předmět jejich zájmu – Jeden kmen.

Mlha se ani zdaleka nedrží v čistě hudebních mantinelech, hudba je v tomto případě vlastně jen malou částečkou velkého celku a těžko říct, jestli vůbec tou hlavní. Proto by byl nesmysl, abych recenzi pojal jako pouhé její hodnocení. Další hlavní částí je vizuální stránka, která má v tomto případě dvě podoby – jednou je animovaný film převádějící příběh z textů do podoby obrazů, další byla výstava konaná v Brně. Tu jsem bohužel nestihl a už jen proto má recenze nemůže být plnohodnotnou. Ale co se dá dělat. Inkriminující myšlenkou z níž plyne celý tento projekt je vytvoření historie, kultury, tradic a zvyků jednoho skřetího kmene – Snaga. Autoři projektu tak vytvořili oblečení, předměty denní potřeby i rituální artefakty, texty a mnoho dalšího, což bylo součástí zmiňované výstavy. Jednou věcí z těch mnoha dalších byla také hudba. Ale jakou formu na sebe vzala? Abych citoval jednu nejmenovanou persónu: „Let’s find out!“

Předem bych každého čtenáře chtěl upozornit, že hudba Jednoho kmene se ve většině skladeb pohybuje na samé hranici toho, co se ještě dá nazývat hudbou. Spíše se, až na několik výjimek, jedná o ambientní hudební rituál, což by kde koho mohlo odradit. Prim zde hraje atmosféra tvořená zvuky přírody, boje a každodenních činností, často poměrně nenápadným syntezátorem, bubny a brumletem a jelikož se jedná o skřetí kmen, který je zde vykreslován, tak samozřejmě řevem a rytmickou agresivní recitací (v některých momentech by se snad dalo říci i zpěvem). S tím v podstatě žádný problém nemám, naopak mi takové pojetí poměrně vyhovuje. Mlha se tak pro mě stává albem, jenž jsem schopen poslouchat nanejvýš jednou do týdne a poté si od něj musím opět na pár dnů odpočinout. Ovšem i z tohoto archaického bahna Mrtvých močálů se sem tam vyloupne silně melodický prvek zavánějící určitou čerstvostí, kupříkladu flétna v úvodní Bot, ženský zpěv v Dushum a Navždy ztraceni v mlze nebo kytara v každé skladbě počínaje Mat. Vzhledem k tomu v jakých skladbách se ale kytara vyskytuje a co znázorňuje ženský zpěv se tento dojem čerstvosti postupně promění v zjištění, že se daleko spíše jedná o bludná světélka, ze začátku působící hezky a lákavě, ve výsledku však svádějící poutníka močály ze správné cesty k jeho jistému konci. Každopádně musím říci, že obzvláště výběr Pavlíny „Skrík“ Lukešové na post Mlhy byl skvělou volbou, jelikož z jejího hlouběji posazeného hlasu v některých částech opravdu zamrazí.

Mohl bych teď říci něco málo také k příběhu, ale neudělám to, jelikož dostatek informací o něm můžete najít na oficiální stránce Jednoho kmene, v bookletu nebo v dalších recenzích, případně něco vytušit ze samotné hudby. Navíc z něj, částečně i kvůli jeho jednoduchosti, mám pocit, že má za cíl primárně znázornit jednotlivé prvky kultury kmene Snaga a mentalitu a zvyky jeho členů. Hlavně se to pak týká skladeb Maudhul, Maukum, Kaushatar, Mat nebo Vorroz. Důležitější mi přijde jeho vyznění a vyznění jeho jednotlivých částí. Je dobře známo, že Tolkien se ve svém díle výrazně inspiroval mýty, tradicemi a historií předkřesťanské Evropy, hlavně pak keltskými a germánskými. A z jeho knih to, i při neznalosti konkrétních mýtů nebo historických událostí, je výrazně cítit. Něco podobného se v tomto případě podařilo i Jednomu kmeni – přesto, že se zaobírají fiktivním kmenem Snaga, člověk se nemůže ubránit pocitu, že hudba skřetů je ve skutečnosti hudbou jeho předků. Ne její rekonstrukcí, ale jakýmsi vyjádřením elementárních prvků dob dávno minulých, dob lovců a sběračů. To považuji za vůbec nejlepší možný způsob, jak J. R. R. Tolkienovi vzdát hold.

Kapitolou samou pro sebe je pak DVD, na němž se nachází animovaný film, který Jeden kmen pouští během svých vystoupení. V podstatě se jedná pouze o statické scenérie po nichž velmi pomalu přejíždí kamera, někdy doplněné o symboly, jenž je překrývají. I přes to, nebo spíše právě proto, se jedná o úchvatný zážitek, který nejen že velmi adekvátně doplňuje hudbu, ale ta by bez něj dokonce působila neúplně. Po celou dobu jsem měl pocit, že každá scéna, každý symbol je na svém místě a jinak by to ani nemohlo být, což na mě společně s onou pomalu se pohybující kamerou mělo až hypnotický účinek.

Mám snad jen jedinou výtku, která náleží skladbě Moder Jord. Ta totiž do celého konceptu nijak nepasuje. To by se možná dalo částečně říci i o Navždy ztraceni v mlze, ale ta je alespoň tematicky stále na stejné vlně, což o Moder Jord (v překladu Matka Země) neplatí. Hudebně je sice naprosto v pořádku a poslouchá se příjemně, přestože od zbytku alba se i po této stránce značně odlišuje, ale konceptuálně už ne. Chápu, že se jedná pouze o bonus, přesto působí nadbytečně a v celkovém kontextu nepatřičně.

Abych ale shrnul své dojmy – Mlha je dílem těžkým na poslech, což je dáno i tím, že snad až na poslední dvě mají všechny skladby svůj původ v čistě ambientních kompozicích až posléze rozpracovaných do regulérněji působících písní (stále však spíše v uvozovkách). Hlavně s vědomím celku se ovšem jedná o velmi ojedinělý poslech, který nelze než doporučit.

Hodnocení: Velmi dobré 8/10

Napsal: Mythago

English overview

Jeden kmen is czech ambient/ritual band depicting the life of orc tribe Snaga through music. And not just a music but also through the visual and of course lyrical means. Because of their lack of ordinary song elements and featuring melodies just here and there, their music is very hard to listen to, but when you get used to it the listening is very rewarding one. So although the music is mostly folkish in its essence it’s surely not your everyday folk experience and that is something I’m really grateful for.

Jablkoň - Devátá vlna (1988)

Dnes se podíváme trochu hlouběji do minulosti, a to konkrétně na desku Devátá vlna od Jablkoně z roku 1988, kterou bych se nebál označit za kultovní. Ne snad, že by měla tolik posluchačů, ale označení kult by se téhle desce dalo přiřknout i s nulovým publikem - hudba tohohle česko-německého tria si o to prostě říká.

Rád bych vám o Jablkoni pověděl víc, protože na rozdíl od většiny seskupení by pozadí kapely, jejího vzniku a fungování, mohlo být skutečně zajímavé. Ale neřeknu, protože vlastně nic moc nevím. Ano, mám k dispozici internet, jenže Devátá vlna si prostě říká o to, abych předstíral, že taková věc je zatím pořád vzdálenou a nepředstavitelnou budoucností - doplňuje to totiž atmosféru uzavřeného, unikátního světa, kterou tohle album dýchá. A já tohle nabádání poslechnu. Ostatně vy ten internet máte k dispozici též a zadat do vyhledávače těch sedm písmen není zas tak náročný úkol. Ale teď už k věci.

Myslím, že Jablkoň svou hudbu naprosto dostačujícím způsobem zvládli popsat už sami na zadní straně obalu a každá recenze může maximálně potvrdit pravdivost a trefnost přednesených tvrzení. Nejvýstižnější je hlavně první věta: „Jablkoň je setkání Georga Friedricha Händela s pračlověkem.“ V tomto unikátním experimentu sice převládá jakási primitivní agrese (či agresivní primitivnost) druhého, ale v dílčích momentech si cestu na světlo světa probíjejí i prvky klasické hudby, ať už se jedná o housle v titulní Deváté vlně nebo kontrabas objevující se rovněž v ní a také v Smutečním tanci. Právě Smuteční tanec je hlavně ve své první polovině holdem kytarovým skladbám starých klasiků. Jinak se však projevuje primárně onen pračlověk. Ať už se jedná o „shluk bicích nástrojů a perkusí, jejichž pouhé vyjmenování se čte jako surrealistická báseň“, které velmi často dostávají hlavní slovo vyluzujíce prapodivné parytmy, někdy i pamelodie, nebo téměř úplná absence klasických textů nahrazená sotva představitelnými hlasovými kreacemi, „jako by (autoři) nevěřili v dorozumívací možnosti staletími omletých slov“ a místo nich „házejí po posluchačích všech národností zvukovými šišatinami jako klauni nafukovacími balóny.“

V případě natolik silně experimentálních těles jako je Jablkoň by se někdy mohlo zdát, že se k takovému experimentálnímu výrazivu přiklánějí z pouhé neschopnosti tvorby klasicky strukturovaných skladeb. A při některých hůře stravitelných částech by si to snad člověk mohl pomyslet i zde. Ale v již zmíněném Smutečním tanci, nebo v Lovu na labutě a Chmurách je vidět, že tohle není ten případ a že Jablkoň se ke svému projevu přiklání jen proto, že klasické struktury jsou jim příliš těsné a nedostačující. Každá píseň je navíc natolik osobitá a rozlišitelná, že to jen dokazuje to, že je jediným možným výsledkem inspirace z níž trojice Němec/Bellman/Podobský čerpá a ne nějakým násilným hókus pokusem. Jen by mě opravdu zajímalo, jaká inspirace to byla, protože kdyby se z jejího zřídla napájelo více umělců... vlastně, takovýhle ojedinělý případ je lepší, obzvlášť když pochází z Česka. Nerad bych zažil zevšednění takovéto hudby. Což tak jako tak není příliš pravděpodobné.

Devátá vlna je albem pohybujícím se mimo čas a prostor a tudíž nemůže zestárnout, což dokazuje svou vyjímečností i po třiceti letech existence, a to nejen v měřítku tuzemském, ale i celosvětovém. Pokud jste znuděni běžnou produkcí dnešní doby, a tím mám na mysli i tou podzemnější, nemůžete si vybrat lépe. Jediný problém můžete mít s jeho sehnáním.

Hodnocení: nehodnoceno

Napsal: Mythago

English:

Uniqueness and surrealism - that's the words that can bestly describe music of czech/german trio which goes by the name of Jablkoň. They mostly experimental songs are wisely mixed with elements from classical music and offers the experience you will find nowhere else and therefore are literally immortal. Even after thirty years their music isn't old - it's even fresher (definitely fresher than most of today's music).

Selvans - Lupercalia (2015)

Takmer neznáme meno sa vynorilo z útrob pohanského black metalového undergroundu pod názvom SELVANS. Prvý krát som zaregistroval túto kapelu na kompilácii „22 Years Among The Sheep“, čo bol tribute album ku legendárnej ukrajinskej kapele Nokturnal Mortum. Selvans urobili cover na titulnú skladbu albumu Goat Horns. Popravde nebyť coveru asi by som si ich ani nevšimol, a taktiež keby sa nejednalo o môj najoblúbenejší album Ukrajincov. Tak som si teda chcel vypočuť Goat Horns skladbu v podaní Talianov Selvans. Musím povedať, že si s ňou poradili bravúrne čo ma zaujalo a chcel som sa pozrieť na kapelu trošku bližšie.

Selvans vznikli v roku 2014, takže sa ide o mladú kapelu a ja mám pred sebou ich debutový album z roku 2015 pod názvom "Lupercalia", ktorý vyšiel pod dobre známym talianskym labelom Avantgarde music. Názov albumu referuje ku antickej histórii Ríma, kde Luprecalia označoval výročný sviatok očisty a plodnosti. A to, že boli títo Taliani plodní nám ukazuje aj vyše hodina nahratého materiálu. Poďme sa teraz pozrieť na hudobnú stránku a očakávania, ktoré vyvstali pri počúvaní coveru od Nokturnal Mortum.

Album začína inštrumentálnou a akustickou skladbou, ktorá začína klávesami a ľudovými nástrojmi, ktoré navodzujú atmosféru a postupne vygraduje za pomoci bicích a gitár pričom sa plynulo preleje do úvodnej piesne „Versipellis“. Nechcem sa neustále vracať ku Nokturnal Mortum, ktorých diskografia je poriadne pestrá a aj rozmanitá, ale výber skladby a albumu Goat Horns už mohol čosi povedať o tom ako môže vyzerať hudba SELVANS. V tomto prípade som sa nemýlil, pretože klávesové prvky skutočne dominujú tak, ako na albume Goat Horns. Vynikajúco zvládnutá atmosféra a záprah obidvoch gitár poháňajú symfonický pagan/black/folk metal plynulo vpred bez akejsi nutnej vaty na vyplnenie hracieho času. Hneď pri úvodnej skladbe, ktorá neznie vôbec jednotvárne a absolútne vybočuje z nejakých gýčových folk metalov naznačuje, že táto kapela má neskutočný potenciál. Inšpirácia ukrajinskými velikánmi je zrejmá, počujete ju nielen v inštrumentálnej podobe, ale niekedy aj vo frázovaní vokálu. Tu však treba dodať, že nejde o žiadny klon či snahu o totálnu kopírku.

Umne zakomponované folkové nástroje, ktoré nerobia z hudby Selvans dedinskú zábavu miestami by som najlepšie prirovnal asi znova k ukrajinskej scéne – Kroda, Zgard. Aj pri dlhých minutážach skladieb sa človek nenudí. Napríklad druhú pieseň „O Clitumne!“ predeľuje vynikajúca akustická, asi minútová pasáž. Taliani dĺžku svojich skladieb nenaťahujú zbytočne, riffy v kombinácii s klávesami v dlhších pasáža vytvárajú akúsi „osudovosť a epickosť“, čo má skutočne grády. Okrem atmosféry a epickosti si v predposlednej skladbe "Scurtchin" užijeme aj klasickú pagan "umca-umca" klepačku, no vo väčšine prípadov to bubeník sype v rýchlom tempe. Jediné mínus albumu, ak sa to teda dá za to považovať, je chýbajúca „hitovka“, ktorou by ste jasne upozornili ľudí: „Tak toto si pusti!“. V dnešnej zrýchlenej konzumnej dobe je pre niektorých hodina počúvania súvislej a plynúcej epickosti dosť náročná vec.

Ja však hovorím „Konečne!" Som ozaj rád, že na pagan/black/folk metal úplne nezakapal a človek občas nájde aj takéto skvosty. Za hodinu aj desať minút trvania celého albumu Lupercalia som sa ani chvíľu nenudil. Hovorím vám... o tejto kapele ešte budete počuť. Najbližšie si ju môžete pozrieť počas ich turné v Banskej Bystrici15. mája.

Hodnotenie: Veľmi dobré 8/10

Napísal: S.

English overview
First time I heared about Selvans was their cover on legendary Nokturnal Mortum album Goat Horns, with self titled song. Cover was done really great so I decided to check this band better. Their debut album "Lupercalia" was released by well known italian label Avantgarde music. Selvans music is really inspired by ukrainan masters Nokturnal Mortum, but it is not copy-paste case. Atmospheric guitar riffs are composed well done and combination with folk instruments is on same level. Although very long duration of songs I didnt get bored and more then one hour I enjoyed music. I think here we have band which will grow up sooner or later into big name. 

Häxenzijrkell - ...von Glut und Wirbelrauch (2018) EP

Tak tomuto hovorím dokonalá nahrávka. Dokonalá vo svojej zvrátenosti, temnote a dese. Tí z vás, ktorí mali tú česť s predchádzajúcim a zároveň debutovým EP HÄXENZIJRKELL „Des Lasters der Zauberey“ (ktorému predchádzalo nepomenované demo) asi viete, s čím máme v tomto prípade tú česť. No zároveň musím povedať, že novinka „...von Glut und Wirbelrauch“ povýšila už tak navýsosť kvalitného predchodcu na niečo neopakovateľné a odpudivé zároveň. O čo teda ide?

Základom tejto dvoj skladbovej nahrávky je black metal vo svojej základnej forme. Teda na prvý pohľad nič objavné. Čo však robí z HÄXENZIJRKELL unikát, je používanie filmových dialógov ako náhrady za vokály (i keď sa nejaký ten „spev“ sem tam objaví, ide o krátke a skôr okrajové výnimky). Aktuálne sú to sample z filmu „Mark of the Devil“ a HÄXENZIJRKELL používa tieto komponenty naozaj majstrovsky k tomu, aby dokázal vytvoriť naozaj desuplnú atmosféru presýtenú čarodejníctvom, rozkladom, mučením a smrťou. Ako vďačná prímes poslúžia tiež hojne využívané klávesové plochy, ktoré však slúžia iba na umocnenie celkovej už aj tak dosť strastiplnej atmosféry. Teda žiadne symfonické monolity, ale skôr účelovo jednotvárne a hypnoticky príťažlivé sféry z Polnočnej strany. No to, čím tentoraz kapela dosiahla jasné víťazstvo, je použitie výhradne pomalého, ako odporné bahno tiahnuceho sa tempa, ktoré vytvára doslova klaustrofobický pocit.

Celkový hrací čas nahrávky síce o pár sekúnd prekročí iba osemnásť minút, no myslím si, že znášať podobnú tortúru dlhšie, by ani nebolo v ľudských silách. Skutočne. Ak ste sa doteraz nestretli s oživenými vidinami samotného Pekla, máte jedinečnú príležitosť nahliadnuť na ne prostredníctvom zvráteného zraku skazeného a chlipného inkvizítora. Vďaka vyššie zmieneným prvkom sa pred vašimi očami dokážu zhmotniť dokonalé vízie temných, podzemných kamenných miestností plných krvi a zúfalých výkrikov mučených obetí, na ktoré dopadol ťaživý tieň prehnitého a pokryteckého kríža. Naozaj dokonalé dielo, ktoré si zasluhuje absolutórium.

Hodnotenie: Výborné 9/10

Napísal: Dagon

Saltus – Jam jest Samon! (2017)

Po niekoľkých mesiacoch sa znova vraciame k stálici poľskej pagan blackovej scény, kapele Saltus. Trojica hudobníkov (Bithorn – basa, Scream – gitary a vokál, Imp – bicie a klávesy) minulý rok ozaj nelenila. Po EP-éčku Opowieści z przeszłości prišla minulý september napokon aj s plnohodnotným albumom s názvom Jam jest Samon!, ktorý podobne ako predchádzajúcu nahrávku vydalo vydavateľstvo Battle Hymn Productions.

Histórii kapely som sa venoval v minulej recenzii, takže tentokrát skočím in medias res a budem sa venovať priamo recenzovanej nahrávke. V jej názve sa nenachádza nikto iný ako z dejepisu dobre známy kupec Samo. Iste teda neprekvapí, že grafika i texty, ktorých autorom je už tradične istý Wojnar, sú orientované na pohanskú minulosť, dejiny a prítomnosť Slovanov, ale predovšetkým túto historickú postavu. V samotnom booklete napokon texty nahradil Samov príbeh tak, ako ho poznáme z historiografie.

Nielen textovo, ale aj hudobne Saltus zostali verní sami sebe. Pokračujú vo svojom rýchlom a melodickom mixe naprieč viaceré žánre metalovej hudby (black/death/thrash), ktorý je postavený na rifovaných gitarách a burácajúcich bicích. Výsledok niekedy naberá až death metalovú formu ako v úvode prvej skladby Przez morze krwi, ktorý je tak rezaný až mi pripomína Vader. Následne však minimálne spomalíme a prejdeme predsa viac do blacku. Hudba sa ustáli sa na nejakej epickej verzii hybridu novšieho Immortalu a Kreatoru. U nás sa približne v podobných vodách pohybujú Proglas, Saltus sú však v porovnaní s Trenčanmi predsa len trochu presvedčivejší.

Možno sa mi to len zdá, ale budem tvrdiť, že v porovnaní s minulosťou Saltus spestrili svoj prejav a pridali viac dynamiky a nové hudobné elementy. V tretej Wznieś swój miecz sa striedajú rýchle rifované pasáže s trochu pomalšími a viac epickými, gitary miestami podfarbujú klávesy a na chvíľu sa objaví aj čistý ženský vokál. Úvod nasledujúcej Posłańcom precz! zaobstarala akustická gitara, ku ktorej sa po chvíli pridá aj smiech akýchsi divožienok. Vyslovene death/thrashovo pôsobia nejaké prvé dve minúty piatej skladby Patrzac śmierci w twarz. V druhej polovici však zaujímavo preskočíme do epického pagan blacku, ktorý doplnia klávesy a napokon aj husle. Skladbu považujem za jednu z najlepších, ak nie najlepšiu na celom albume.

Thrashová pasáž v ďalšej Człowiek znikąd mi takmer pripomína starý Sadus, ale aj tu sa do mixu pridáva iná blackthrashová pasáž, epický tremolo hraný black metal aj pomalšia sekvencia s klávesami, trochou ženského vokálu a na záver i mužského čistého vokálu. Je celkom obdivuhodné, že si to Poliaci dokázali udržať na uzde a celok sa im nerozpadáva na koláž nesúvisiach hudobných ideí. Ôsma Słowiańska jedność však vo mne až také nadšenie nevyvoláva. Miestami mám pocit, že skladba sa až príliš približuje stojatým vodám moderného pagan metalu. Album napokon uzatvára neofolkový Piastun s akustickou gitarou, ktorá doprevádza hovorené slovo.

Hudobné výkony a zvuk nahrávky sú tak profesionálne, že je takmer škoda sa im venovať nejako obsiahlejšie. Podľa mňa Saltus urobili dobre, že do svojej hudby v primeranej miere pridali v  sláčiky a čisté vokály a rovnako dobre si svoju úlohu plnia s vkusom využité klávesy a akustické gitary, ktoré ozvláštňujú aranžmá, ale nezatláčajú hudobný obsah do úzadia. Vďaka týmto elementom potom vynikajú aj rýchle a rifované pasáže viac ako v prípade, keď by bol album postavený len na nich, a nahrávka tak neznie pretechnizovane, ako by asi znela bez nich.

Napriek menovaným pozitívam albumom ako celkom nie som až tak nadšený. Spočiatku ma príliš nebavil a až po opakovaných vypočutiach sa mi napokon zapáčil. Saltus znovu potvrdili svoj vysoký štandard a isto splnili očakávania svojich fanúšikov, ale nemôžem povedať, že by mňa osobne nahrávkou vyslovene ohúrili. Skrátka chýba mi tam nejaký ten extra nápad, ktorý by tento nadpriemerný až dobrý materiál posunul k vyššiemu hodnoteniu.

Hodnotenie: Nadpriemerne dobré 7/10

Napísal: N. K.H.

English overview

Polish Saltus surely were not idle last year. After releasing EP Opowieści z przeszłości they came with new full length entitled Jam jest Samon! in the september 2017. Lyrically album is based on the story of Samo, first historically attested ruler of Western Slavs. Those familiar with Saltus know what to expect – fast and technical mix of death, black and thrash that ranges from violent and riffy to epic pagan black metal. This time some additional elements were added like keyboards, acoustic guitars, violin and clean male and female vocals. Thankfully this was done tastefully and these elements actually add something to the atmosphere instead of stealing the show and distorting the actual content as is often the case. Saltus prove their high standards and album is strong in musical sphere, sound and instrumental side. Anyway in my ears it lacks something that will make this material into an exceptional one.

Cultus - Gezeteld in Zegeruinen (2016)

Keď som pred rokmi začínal s Pagan Black Metalom, zablúdil môj záujem naprieč Európou k holandskej scéne. Z pomedzi všetkých mien už vtedy svietil názov Cultus. Dovolím si povedať, že dnes už dosť známe meno z holandskej scény. Jediným oficiálnym členom a kormidelníkom čiernych vôd naprieč dvadsiatimi rokmi aktívnej činnosti je Arjan z Heidens Hart Records. Dnes držím v rukách tretí a v celkovej diskografií posledný dlhohrajúci album „Gezeteld in Zegeruinen“. Samotný album predstavuje na jednej strane vyvrcholenie šestnásť ročnej aktívnej práce, na druhej strane vracia poslucháča späť k počiatkom samotnej skupiny. Dôvod je jednoduchý. „Gezeteld in Zegeruinen“ je vlastne nanovo prehratý a prepracovaný debutový album "A Seat in Vallhala" a niekoľko starších skladieb. V minulosti sa to stalo niekoľko krát a z tých najznámejších pokusov môžem spomenúť napríklad Burzum (From the Depths of Darkness) či nepodarený komerčný pokus od Dimmu Borgir (Stormblast MMV). Dôvody na tento krok môžu byť rôzne, či už nespokojnosť s pôvodnou nahrávkou alebo snaha o vyťaženie ďalších finančných prostriedkov prežuvaním  zavedenej nahrávky. Nebudeme tu dnes samozrejme súdiť dôvody Arjana nech už boli akékoľvek. Radšej sa pozrieme na samotný album  krátkou analýzou a exhumujeme pre pamätníkov debutový album  na porovnanie.

„Gezeteld in Zegeruinen“ predstavuje sedem skladieb označených rímskymi číslicami a okrem oficiálneho vydania na CD sa fanúšikovia dočkali minulý rok aj limitovaného vinylového vydania. Ako prvé čo mi udrelo do očí je samotný obal. Naozaj veľmi pútavý, mytologický motív s okrídlenými jazdcami bez loga či popisu vystihujúci myšlienku autora bez zbytočných koláži a iných grafických kombinácií. V jednoduchosti je sila, to je motto tohto materiálu cez jeho samotný vizuál až po obsah. Prvá skladba začína veľmi energicky v rezkom tempe, ktoré pretrváva počas celého albumu. Oproti pôvodnej verzií (Forest Music) z debutového albumu zmizol príšerný automat a zvukovo sa pohybujeme v úplne inej rovine. Všetko je jasné, zreteľné a tak si poslucháč môže naplno vychutnať zaujímavé gitarové riffy. Kým pri pôvodnej skladbe automat pôsobí bohužiaľ ako nutný doplnok, aktuálne bicie na prehratej nahrávke otvárajú úplne novú dimenziu celého albumu. Album pôsobí kompaktne ako celok od prvej po poslednú skladbu, čo sa nedá povedať o debute, kde sa stretávajú dva zvukovo odlišné materiály a tak celá koncepcia pôsobí dosť rozbito.  Druhá skladba začína v podobnom tempe opäť s rýchlym, energickým úvodom. Tak ako v prípade prvej skladby, to čo mi už od začiatku imponuje na „Gezeteld in Zegeruinen“ je jeho určitá dávka melodickosti zahalená v klasickej black metalovej jednoduchosti. To čo však na úvod poslucháča nabudí mňa postupne začína nudiť. Skladby sa začínajú bohužiaľ podobať jedna druhej ako zle zrastené siamské dvojčatá, čí už ide o tempo bicích či gitarové riffy. Tak tu máme bohužiaľ jednu “dlhú vleklú skladbu“, ktorá charakterizuje celý stred albumu a kriví počiatočný úsmev na mojej tvári. Porovnávať naďalej jednotlivé skladby s debutom v tomto prípade stráca na zbytočnosti. Ako som povedal v úvode, zásadný rozdiel vidieť v produkcií albumu a bicích. Samozrejme s lepším, zrozumiteľnejším zvukom vyznejú gitarové vyhrávky či spev, ktorý na debutovom albume pôsobí ako z detskej vysielačky. 

Záver albumu v podobe šiestej a siedmej skladby mierne oživuje moje počiatočné nadšenie. Riffom sa vracia údernosť a melodické linky pekne vypĺňa basová gitara. Hlavne posledná skladba s pôvodným názvom  Wijze stem uit het verleden získava moje najväčšie sympatie.

Čo dodať na záver. „Gezeteld in Zegeruinen“ predstavuje výber ranných nahrávok skupiny Cultus, prevedené do zrozumiteľného štúdiového zvuku. Oprašuje prachom zasypané nahrávky, exhumuje kostlivcov z kazetových demáčov. Dáva nový šat a tým možnosť osloviť nových poslucháčov, prípadne vliať trochu nostalgických sĺz do tvárí tých starých. Rozhodne túto možnosť schvaľujem, keďže konečne pôsobí celý album kompaktne. Čo ma však bohužiaľ mrzí je určitá monotónnosť a jednotvárnosť, ktorá bohužiaľ zráža moje celkové hodnotenie.  Je len škoda, že Arjan nesiahol aj po druhom albume Hymns of Descending, ktorý ponúka tiež niekoľko zaujímavých kúskov na prehratie a tým oživil celú nahrávku.

Hodnotenie: Priemer / 6

Napísal: Blutkrieg

English overview:

Dutch well known band Cultus presents seven strong, but melodic songs on their third album. Gezeteld in Zegeruinen isn't a new album, but an entirely reworked and re-recorded debut album „A seat in Valhalla“. Material has complete new sound and production. The beginning of album is powerfull with melodic parts and black metal rawness, however problems start in middle of the album. Songs begin to be boring and monotonous. Whole material saves the end with last two songs. It´s a pity, that Arjan didn´t re-recorded also some interesting songs from second album.

Watain - Trident Wolf Eclipse (2018)

V prvom rade by som rád poukázal na to, že si uvedomujem, že poslednou dobou porušujem trend mojich kolegov, ktorí ostávajú verní recenzovaniu undergroundových vecí, ale zatiaľ čo propagovať menej známe kapely je šľachetné (a potrebné), tak si dovolím tvrdiť, že je dôležité – ako pre čitateľov, tak aj pre blog – aby sme z času na čas rypli aj do „bulváru“ a zamerali svoj pohľad aj na známych interprétov a držali krok so scénou, nakoľko by bolo chybné, keby táto veľmi podstatná sféra unikala spektru nášho obsahu. To však neznamená, že sa os, okolo ktorej existuje celý Bes, nejako mení.

Dobre, to by sme mali – takže Watain. Ako už prvý odstavec napovedá, ide opäť o známu kapelu, ktorú si myslím, že netreba predstavovať, no pre prípad, že o nej niekto nikdy nepočul: je to švédske pekelnícke trio existujúce od roku 1998 a Trident Wolf Eclipse spod záštity Century Media Records je ich šiesty plnohodnotný album. Ich meno dosť vyzdvihuje aj trochu arogantná a veľmi sebavedomá figúrka, ktorou je E. (alebo Erik Danielsson), ktorý vystupuje ako frontman a je to teda zároveň aj spevák, ktorý má ohľadom Watainu neustále nejaké trúfalé tvrdenia a o nejakej skromnosti sa pri tejto kapele hovoriť nedá. Ale to nevadí, je to súčasť ich imidžu a blabla, všetko chápem. My sa teraz radšej pozrime na to, či má Watain nárok na to, aby vystupoval tak, ako vystupuje.

Od Watain som prvýkrát počul album Sworn to the Dark, čo je v poradí tretí album a vyšiel roku 2007. Cez  Lawless Darkness z roku 2010 až po The Wild Hunt z roku 2013 sa pre mňa stal Watain jednou z obľúbených kapiel. Neskôr som si uvedomil, že som vlastne prvé dva albumy nepočul, tak som sa zahryzol do – v poradí druhého – Casus Luciferi z roku 2003 a ... vtedy som pochopil celú watainovskú dvojtvárnosť. Totiž Watain je z jednej strany besná satanská klepanica, často až v crust-punkových umca-umca rytmoch a z druhej strany epická veľkolepá melodika. Toto bolo veľmi badať už na Sworn to the Dark , kde Watain vyprážal ako šialený a z času na čas to premenil do epických melódií, vyslovene lahodiacich uchu. Neskôr na Lawless Darkness túto stránku ešte väčšmi prehĺbili a epických melódií tam nájdeme habadej, no a The Wild Hunt je epický hádam z celej polovice, dokonca tam prvýkrát počujeme Erika spievať čisto v rockovej balade a v jednej piesni nájdeme aj etno rytmy! Proste a jednoducho: Watain v priebehu rokov rozširoval svoju komplexitu a celý rozmer svojej hudby veľmi pozitívnym spôsobom. Casus Luciferi žiadne takéto prvky nemá, tobôž nie úplný debut. Čiže v prvých dvoch albumoch hovoríme o v praxi rádovej blackmetalovej kapele, ktorá hrala dobrú hudbu, ale nič také, kvôli čomu by som si ja Watain zapamätal. Je to v porovnaní s neskoršou tvorbou proste ochudobnené, pretože novšie nahrávky nie sú menej agresívne alebo tvrdé – majú akurát bonus epiky a melodiky. A dovolím si tvrdiť, že Watain získali svoje uznanie až neskoršími albumami, preto jednoducho NECHÁPEM PREČO Trident Wolf Eclipse je ďalšie Casus Luciferi.  Aby ste ma nechápali zle, nie je to kopírka starého albumu, len je to úplný návrat do časov prvých dvoch albumov, čo je podľa mňa vrcholná škoda.

Ako som už načrtol, začiatky Watainu boli prostý a jednoduchý black metal. Mohli by sme to pokojne nazvať old schoolom, žiadne z radu vybočujúce prvky, žiadne zaujímavosti, proste priamočiary hrdzavý čierny kov. Neskôr začali svoj zvuk vylepšovať a cibrili ho z nahrávky na nahrávku, len aby potom po 5 ročnej (!!!) pauze skočili o štyri kroky dozadu? 5 rokov je veľa aj na Watain, ktorí tvrdia, že kvalitná kapela nevydá viac ako jeden album za 3 roky, pretože to je minimálny čas na urobenie nahrávky na úrovni. Ja rozumiem, že niektorí ľudia nemusia zbytočne pretkané black metále a majú radšej poctivú surovosť, ale to Watain vždy mal. Na The Wild Hunt sa rocková balada „They Rode On“ vystrieda s masakrálnou „Sleepless Evil“, krásne inštrumentálne epické intro „Night Vision“ s búrkou „De Profundis“, ktorá poslucháča odveje zo stoličky a obráti mu končatiny naopak. Klepanica „Reaping Death“ z Lawless Darkness sa vystrieda s „Malfeitor“, ktorej melodický koniec je pre mňa jeden z najkrajších momentov v black metale, rovnako ako záver „Waters of Ain“ z toho istého albumu. Takéto niečo na Trident Wolf Eclipse proste nenájdete, pretože toto je album v štýle starého Watainu a ten epiku nerobil. Snažím sa byť najobjektívnejší ako sa dá, ale nech mi nikto nehovorí, že sa Watain zhoršil, keď spravil svoju hudbu komplexnejšou. Niekedy je prospešné vrátiť sa do starých koľají a skúsiť urobiť niečo podobné s väčšou mierou skúseností, no toto je len okresanie, zahodenie potenciálu, lenivosť venovať sa atmosfére a tomu lesku, čo Watain nadobúdal. A ja skutočne neviem povedať jedno pozitívum, ktoré by z tohto mohlo pre kohokoľvek vzísť. Iste, môžu existovať fanúšikovia, ktorým viac vyhovoval starý Watain, ale z pohľadu umelca – zahodím zvuk, ktorý som formoval na troch albumoch, len aby som sa vrátil k začiatkom?

Je ťažké zhodnotiť Trident Wolf Eclipse pred človekom, ktorý nikdy nepočul Watain, no popísať by sa dal tento album ako rádový black metal zahraný naozaj skúsenými hudobníkmi a dobrými skladateľmi, ktorý je agresívny, rýchly a s ničím sa nepára. Ničím neurazí, no ani za nič neviem prečo by som si ho pustil znova. Pre tých, ktorí Watain poznajú – neviem povedať príklad kapely, ktorá by skočila do svojej minulosti čo i len podobne, ako to Watain urobil na tejto nahrávke a za mňa zoskočil z výnimočnosti do úplne sivej mediokrity. Pokiaľ máte radi Watain iba na prvých dvoch albumoch, tak budete z Trident Wolf Eclipse nadšení, pokiaľ je pre vás ich najlepšia nahrávka Lawless Darkness, tak budete sklamaní.

Napísal: B.

Hodnotenie: Priemer / 6

English overview:

Watain is a swedish black metal trio that needs no introducing. Since 1998 they contributed to the black metal scene with 6 albums, Trident Wolf Eclipse being their 6th. Now, Watain can be characterised with two faces that dominate in their music – furious hellish old-fashioned beating and epic melodies emphasizing, that Watain is more than a mere satanic black metal. The first two albums were designed in the old-fashioned way, they started to advance to a new level with their third and had not stopped soaring higher, until they reached Trident Wolf Eclipse which is basically a bitter fall to the beginnings of Watain – undoubtedly intentional. But why Watain got such intention? Only they know... This album is written and recorded masterfully, however it is a great shame, that after a 5 year break they leaped backwards like this and I seriously do not know what good it served.

Cresset – Conqueror Worm (2017) EP

Domáci underground už roky beží na krivke, keď sa buď nevydáva nič, alebo sa novinky objavujú jedna za druhou. Podľa všetkého sa momentálne blížime k vrcholu vlny, keď albumy vydávajú či chystajú nielen na scéne pomerne zabehnuté zjavy, ale aj nové kapely. Jednou z tých druhých menovaných je bratislavská kapela Cresset, ktorá na trh prišla s debutovým EP "Conqueror Worm". Nahrávku predstavili na svojom bandcampe ešte minulý rok a počiatkom tohto napokon uzrel ako samovydanie svetlo sveta aj fyzický nosič. Ten obsahuje 7 skladieb a svojou dĺžkou vyše 36 minút prekonáva aj nejeden plnohodnotný album.

Samotná kapela svoj štýl označuje ako black/thrash s prvkami doomu. Osobne by som dodal, že sa hlavne počas prvých dvoch skladieb ("The Pit" a "The Dead Drummer") hudba posúva až k hraniciam old school deathu, hoci tomuto dojmu môže napomáhať aj samotný zvuk nahrávky. Zvuková stránka je tu napokon veľmi významným faktorom, ku ktorému sa vrátim nižšie. Musím povedať, že práve tie zlovestné doom/deathom páchnuce pasáže sú podľa mňa aj najsilnejšou zložkou CD. Práve v pomalších, tahavejších pasážach vie kapela ukázať zaujímavé melódie podfarbené basou. Čisto thrashovo ladené party na mňa pôsobia menej pozitívne. V trojke zvanej "Nyarlathotep" to ešte miestami zaváňa Aurou Noir, ale hneď nasledujúca "Dance of Bayonets" mi po stránke až príliš typických gitarových postupov pripomína slabšiu verziu death metalom ovplyvnených thrashových kapiel prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. V piatej "Necrocracy" sa striedajú pomalšie pasáže s rýchlymi nástupmi a miestami môže pripomenúť starý Rotting Christ, ktorý kapela uvádza ako jeden zo svojich vplyvov. Hlavne v prvej polovici však pôsobí pieseň trochu rozhárane a kompozične neucelene. Rýchla a melodická šestka "Chained Coffin", ktorá sa asi najviac blíži black metalu, hoci s vplyvmi deathu, patrí medzi to lepšie, čo sa na albume nachádza. Ťahavá záverečná Seelendorf nás navracia k viac ťahavému poňatiu a znova ukazuje, kde to kapele ide.

Po rozbore hudobnej náplne poďme k zvuku. Ten je rozhodne slabinou nahrávky. Ten je dosť rozostrený a nečitateľný a v niektorých pasážach sa vplyvom prebublávajúcich (určite nie prebíjajúcich) kopákov mení na zvukovú guľu. Človek má potrebu neustále zvyšovať hlasivosť, až kým mu nezačne opadávať omietka zo stropu a do toho všetkého agresívne ziape spevák, ktorý prekričí aj susedu, čo si istotne tiež žiada pridať nejaké decibely. Nepríjemná kombinácia!

Čo sa týka hráčskych výkonov, tie znejú podľa možnosti ich posúdiť kompetentne. V miestach, kde basa vystupuje na „povrch“ nahrávky a udáva nielen rytmus, ale aj melódiu, ju hodnotím veľmi kladne. Pomerne široká je škála gitarových techník, kde okrem klasického blackového tremola počujeme aj nejaké tie trashové rifovačky a sekanie, ale aj púšťané akordy.

Ako teda hodnotiť nahrávku ako celok? Možno je trochu vidieť, že kapela si ešte len hľadá svoju tvár a uberá sa rôznymi smermi, pričom možno nie všetky cesty vedú k želanému výsledku. Je tu však poznať slušnú dávku tvorivých i hráčskych schopností. Potenciál albumu však aspoň podľa môjho názoru značne znižuje spomínaný problematický zvuk, ktorý záverečný verdikt sťahuje kdesi k priemeru. Cresset ešte nie sú Karlsdorf cvlt eternal, ale v budúcnosti by ním určite mohli byť. Dúfajme, že sa tak stane už na sľubovanom debutovom albume!

Hodnotenie: Priemer // 6

Napísal: NKH

Ildverden - Темніч чорна йде за мною (2015)

Ukrajinská black metalová scéna je známa svojou kvalitou široko ďaleko, no dnes sa mi do rúk dostalo CD, úplne neznámeho one-man projektu s nórskym názvom Ildverden. Ten názov mi bol ihneď odniekiaľ povedomý. Neskôr som si spomenul na Kampfar a ich album „Kvass“ (2006) kde sa skladba s týmto názovom nachádza. Podľa metal-archives bol Ildverden založený v roku 2007, takže tu môžeme tušiť inšpiráciu.

V poradí štvrtý radový album s názvom „Темніч чорна йде за мною“ vyšiel v roku 2015 pod ruským vydavateľstvom Satanath records v spolupráci s Pagan Flames Productions. Pravdupovediac toto ruské vydavateľstvo chrlí jednu nahrávku za druhou a kvalita niekedy poriadne kolíše.

Ako som spomenul na začiatkm Ildverden je one-man projekt, čo vo väčšine prípadov znamená bicí automat. Ten je samozrejme prítomný aj na piatom radovom albume Ildverden a nie je to teda žiadna sláva. Zvuk automatu je evidentný, no nepôsobí až tak rušivo. Celý album má niečo vyše hodiny a skladby minútažov pripomínajú Hate Forest. Tým automatom a stopážov skladieb som vás navnadil asi zbytočné, nakoľko hudba Ildverden je diametrálne odlišná od velikánov z Charkova. Ide prevažne o atmosferický black metal, poväčšine v pomalom až strednom tempe. V tretej skladbe „Прорікання Вельви“, ktorá má 22 minút sa riffy tiahnu od niekam do nikam a takmer nič sa tam nedeje. Samozrejme neočakávam literárn zápletku, ale skladba je doslova nudná (a to nemám absolútne žiadny problém so skladbami s dlhou minutážou). Nepomáhajú tomu ani klávesy (čo zahrajú, to zopakujú gitary)... na atmosfére tomu teda nepridáva. Úplná zmena prichádza so štvrtou skladbou s rovnomenným názvom (v preklade) „Po mne prichádza čierna tma“. Konečne to prišlo... niečo čo ma vytrhlo z veľmi bledého a šedého priemeru. Jednoznačne najlepšia skladba albumu, ktorá pripomína v istých pasážach majestátny Astrofaes. Riffy sú zaujímavé, menia tempo a atmosféra priam z toho sála. Nevýrazný vokál zrazu pasuje výborne. Je to však len jedna skladba celého albumu, ktorýmá vyšehodínu, a to nestačí. 8 minútovú skladbu by som si vedel predstaviť ako podarený singel pred nejakým kvalitným albumom. Preposledná pieseň je taktiež lepšia ako prvá polovica albumu, riffy sú omnoho zaujímavejšie a nemáte chuť skladbu prepnúť po troch minútach. Album uzatvára cover od Satyricon – podľa mňa celkom zbytočný, až tak nezapadá do koncepcie albumu, dobré prevedenie sa však nedá uprieť (teda až na nevýrazný vokál a ten zvuk automatu).

Na záver hodnotím album ako priemer. Viac asi niet čo dodať, pretože na jednej dobrej skladbe album nepostavíte. Samozrejme sa nejedná o vyslovený amatérizmus, ale vaty okolo je až príliš. V ukážke vám dávam samozrejme titulnú skladbu, ktorá ma zaujala najviac.

Hodnotenie: Priemer / 5

Napísal: S.

English overview:

Ukrainan black metal scene is very well known all over the whole world. I got CD of unknown band called Ildverden. As a fan of ukrainan black metal I was expecting a lot. Ildverden is one-man project who released fourth album (2015) under the label Satanath records. „Темніч чорна йде за мною“ is black metal in atmospheric way, but first half of album is really boring. The songs are too long and they are not offering anything interesting. But! Second half is starting to be really interesting, unfortunatelly, listener can get bored after first touch. At last, it is decent average album.

Gnipahalan - I Stridens Era... (2017) demo

Na úvod musím povedať, že so švédskou skupinou Gnipahalan som sa zoznámil bohužiaľ len nedávno. O to bolo zoznámenie vášnivejšie a následný prieskum diskografie intenzívnejší. Hlavným mozgom, ktorý ťahá za nitky v tomto projekte, je Swartadaubuz. Vzdelanejší poslucháči vo švédskej scéne určite spozornejú, keďže toto meno je rozhodne známe aj z ďalších projektov ako Bekëth Nexëhmü, Urkaos či Azelisassath. Poďme však na „I Stridens Era...“, posledný minuloročný materiál, ktorý dnes podrobím krátkej analýze. Samotný počin predstavuje šiesty zásek a v poradí piate demo v diskografii skupiny. Debutového albumu sme sa od Gnipahalanu ešte nedočkali, no minutážou či produkciou by tam pasovalo nejedno predchádzajúce demo. Každopádne to má Swartadaubuz u prdele a robí si to ako chce, a robí to veľmi dobre. Vydanie spáchalo domovské Ancient Records, patriace komu inému ako samotnému autorovi hudby, v zberateľskom počte 10 kusov. Pravdepodobne išlo o najrýchlejšie vypredanie materiálu, keď uvážime, že jeden kus si nechal autor, niekoľko rozdal svojim hosťujúcim hráčom a jedno isto poslal do nemeckého Purity Through Fire. To nám ostáva možno 5 či 6 kusov na predaj, ak sa vôbec nejaký konal. Každopádne v januári tohto roku zabezpečilo PTF znovuvydanie opäť na MC, a tak mal tento skvostný kúsok potenciálnu možnosť dostať sa aj na našu rodnú zem.

Poďme po úvodných stručných ale dôležitých informáciách na samotný materiál. Pred nami je niečo cez dvadsať minút zhudobneného, číreho ducha undergroundu. Symfónia zhalovaného, zatuchnutého, plesňami prerasteného tvora, potulujúceho sa krovinami miestneho cintorína v tieni monumentálnych viktoriánskych krýpt. Dávno zabudnutý materiál exhumovaný zo práchnivených schránok, kedysi mocných norsko-švédskych velikánov, ktoré dnes naprázdno štekajú ako bezzubé psy ďalšími a ďalšími zbytočnými materiálmi. Nejde samozrejme o plagiátorstvo ale vlastnú tvár, ktorá nadväzuje na kedysi tak jasný škandinávsky odkaz. Po krátkom klávesovom Intre, ktoré majestátne otvára tento opus, prichádza prvá skladba En Isande Kyla. Vynikajúca zmes gitarových riffov  za zvuku artilérie prechodov a štekajúceho vokálu, ktorý derie ušné bubienky pod nánosom zvukového bahna. Toto švédske bahno však blahodarne lieči počas celej skladby, umierajúcej v melancholických tónoch klávesov. Genom Stal, Ock Död sa nesie v podobnom holokaust duchu ako predchádzajúca skladba. Potkaním smradom zapáchajúci vokál reže toto majstrovské dielo ako dobre naostrený nôž. Za účasti besnej gitary, bublajúcej basy a bicích, tempo nezastavuje, ale vražedne nesie svoje posolstvo až do poslednej sekundy. Na záver klávesové outro, v plaziacich sa tónoch ukončuje tento 23 minútový materiál. Je mi to samozrejme ľúto, keďže vynikajúco naštartované demo končí a ja si viem predstaviť určite aspoň ešte 4 skladby v podobnom duchu.

Čo dodať k „I Stridens Era...“ na záver. Pokiaľ sa po večeroch prehrabávate v starých kazetách, pretáčate a dusíte dookola pásky od Nastrond a Skuggeheim, či len tak bezcieľne prechádzate rýľom miestny cintorín určite si toto demo vypočujte. Pokiaľ vás však zaujal najnovší album od Dimmu Borgir opustite po prečítaní recenzie tento zine.

PS: Pokiaľ vám je málo, rozhodne odporúčam I blodets kamp... (EP 2017), Gnipahalan (Demo 2016) či debutový materiál Flögo de Bort (Demo 2014).

Hodnotenie: Veľmi dobré 8

Napísal: Blutkrieg

English overview:
Thanks to Purity Through Fire label was this rare tape re-released and aviable for review. Demo "I Stridens Era.." is oldschool black metal in veins of norwegian-swedish bands of 90´s. Hall efect of keyboards and raw sound of guitars - this is Gniphalan! If you are fans of odlschool black metal this release is for you! If you like new Dimmu Borgir, stop reading and leave this review...

Splinterskin - Wayward Souls (2009)

Splinterskin žel dosud nové album nevydal, ačkoli před čtyřmi měsíci se na jeho Soundcloudu objevila nová skladba. Doufám tedy, že se dočkám už brzy a zatím se můžeme podívat na jeho prvotinu Wayward Souls vydanou v roce 2009 u Cold Spring Records.

Pokud bych měl Splinterskin popsat v krátkosti, řekl bych, že jde o zapomenuté příběhy hrůzy v rouchu dark folku. Hodně toho napovídá už obal zobrazující děsivou postavu s nepříjemným až do nitra se vpalujícím pohledem a s kytarou sedící někde uprostřed lesa. Při pohledu na ní se mi vybavila některá vyobrazení lešije, který také není kdovíjaký dobrák (alespoň směrem k lidem). Dalším vodítkem je i zbytek bookletu plný neurčitých výjevů, jež vám na klidu zrovna nepřidají, ať už půjde o nejasnou tvář vystupující ze stínů stahujících se kolem plamene ohně, nebo jen o některé z použitých nástrojů.

To, co slibuje vizuální stránka pak ta hudební splňuje beze zbytku. Většina melodií se vyznačuje mrazivou atmosférou tvořenou mnohými disharmoniemi, mírně rozlazenými pasážemi a zvukem, který je nekvalitní jen do té míry, aby vytvářel přesně to specifické vyznění, jímž se Splinterskin může pochlubit, ale zároveň nebyl až neposlouchatelně špatný. I v případě skočnějších skladeb (za takovou by se dala označit asi jen The Crumbling Cabin) má člověk dojem určitého cynismu, kdy ví, že vlastně o nic veselého nejde, spíše naopak. A když náhodou máte pocit, že byste se mohli uvolnit, nastoupí skřípění houslí nebo sitaru (aspoň myslím, nejsem si úplně jistý) a podobný pocit vás rychle přejde.

Příběhy, kterými Splinterskin skrze své texty obohatil hudbu, jsou mnohdy velmi jednoduché, působí však přirozeně a nenásilně a díky této přirozenosti získávají onu hrůzostrašnou sílu, která i optimisticky znějící skladby změní v ponurý zážitek. A to o to víc, když k tomu přidáte jeho šepotavý, přesto však naléhavý zpěv. Touto jednoduchou přirozeností a jakousi „dřeváckostí“ oplývají i hlavní použité nástroje (kytara, chrastidla a další perkuse), čímž kolem sebe Splinterskin vytváří určitou atmosféru archaickosti, snad až archetypálnosti, což ještě podporují občasné zvuky přírody v podobě deště, vyjících vlků, sovy nebo tekoucího potoka.

Bylo by dobré říct, že mnoho skladeb neobstojí samo o sobě a album dává skutečně smysl až jako celek, poněvadž krom těch delších strukturou více připomínajících běžné folkové skladby, je tu také plno těch, které dosahují délky sotva 2 minut (nejkratší Black Bird Sorrow Song má dokonce pouhých 46 vteřin) a jedná se spíše o krátké jen minimálně rozvíjené motivy. Svému účelu, tedy tvorbě té teď už snad příliš mnohokrát omýlané atmosféry, případně jako přechod mezi „plnohodnotnými“ kusy, však slouží dokonale.

To, co byl schopen Splinterskin vytvořit si dovolím označit za unikát a pochybuji, že na poli dark folku je k nalezení něco podobného. Neříkám, že Wayward Souls nemá své mouchy a že nemám mnoho dark folkových alb, které bych si pouštěl raději a častěji, ale ve většině se jedná jen o kosmetické nebo subjektivní výhrady, které se mohou lišit posluchač od posluchače.

Hodnocení: Velmi dobré / 8

Napsal: Mythago

English overview:

Splinterskin is one-man dark folk project and Wayward Souls is his first album published in 2009 by Cold Spring Records. He himself I would call truly master bard of haunting melodies and terrifying stories. Wayward Souls are able to summon deep fears of the individual and give them to you surrounded by the archaic and unique atmosphere which you will find nowhere else. The best songs in my opinion are Broken Down Hearse and A Horrible Night To Have A Curse. Now I just hope he will release his second album, from which he already shared a few song samples, anytime soon.