Zdá sa, že členovia poľskej Furie
nemajú čo iné na práci a zakladajú bočné projekty len taký fukot.
Alternatívne odbočky frontmana Nihila ako FDS, či Cssaba (a mnoho iných) ma
nikdy príliš nenadchli, no to čo začal v roku 2010 produkovať basák Sars
je trochu iný príbeh: Duszę Wypuścił. Jednoduchý, melancholický black metal,
kombinovaný s ambientom, nejakým tým samplom s čoraz dominantnejšou
pozíciou expresívneho ženského vokálu. Projekt postupne vydal po dva EP a split
albumy, posunul sa viac smerom k pesničkárskemu post-punku s veľmi svojskou
atmosférou. Titul prvého z nich – Ludowy Nihilizm Absolutny je
najpresnejším vyjadrením ich lyrického konceptu, v ktorom z folklórnych,
rustikálnych a prírodných motívov vyrastajú absolútne nihilistické negácie
všetkého. Píše sa rok 2014 a z umrlčej tváre Duszę Wypuścił vykvitol nový čierny
lišaj - wędrowcy~tułacze~zbiegi. Sars z časti
zachoval fungujúce postupy predchádzajúcej inkarnácie, no tentokrát s väčším
dôrazom na to folkové, pesničkárske – na debutovom EP Kiedy deszcz zaczął padać na zawsze? sa texty hemžia obesencami,
ktorí v ostrom vetre, v krčmách nad miskou kapusty a litrami vodky
rozprávajú príbehy zo záhrobia. Pod nimi brnká gitara, hrá harmonika a o rytmiku
sa stará ozembuch. Minulý rok Sars prelomil tradíciu krátkometrážnych albumov a dostali
sme prvý full-length - Światu jest
wszystko jedno – metalovejšie dielo, s klasickými bicími, gitarou a basou
tlačiacou človeka hlboko pod zem, kde si môže hrať na trúbku a do konca
svojich dní tancovať s obryňami...
Toľko historický exkurz, hádam už
všetci vieme kde sa budeme pohybovať. 22.5. 2017 wędrowcy vydali ďalšie Ep – Korpus Czechosłowacki. (Dostupné len v digitálnej
verzii na Bandcampe, zatiaľ čo Devoted Art Propaganda chystá limitované vinylové
vydanie). Je zrejmé, že z tria ukrutníkov v názve projektu tento krát
dostanú najviac priestoru Zbiegi – ústredným motívom sú Česko-slovenské légie
dezertérov a zbehov, ktoré sa sformovali počas prvej svetovej vojny v cárskom
Rusku. Nejdem sa však tváriť ako samozvaný historik (na to má Bes iných
fiškusov) – akýkoľvek internetový zdroj vám k problematike povie viac než
ja. Ústredný koncept légií aj tak slúži hlavne na to, aby sa naň v textoch
postupne navliekali klasické vojnové motívy horiacich matiek pred zrakmi sirôtok,
zháňanie uhlia pred rýchlym útekom do lesov atď. No jazykové, štylistické spracovanie
týchto motívov – ako už býva u wedrowcov
zvykom- je značne svojské, na ploche dvoch až piatich minút sa tu v mihu oka
kombinuje čosi historické, čosi každodenné s voľačím transcendentným do novej,
ťažko uchopiteľnej kvality. Civilnosť obrazu lavičky pred domom, alebo dymiaceho
komína prerastá do gnómických deklamácií v smere od zeme k nebesám, aby tam opäť raz bolo objavené: nič.
Jak śmierć niestraszna
bez życia,
Jak noc, co dnia nie
stworzyła.
Ep otvára skladba Trupie oczi, ktorá bola verejnosti
sprístupnená ešte týždeň pred vydaním a priznám sa, nadšením som z nej
neskákal. Celé mi to znelo ako šuflíkové pozostatky z albumu Furie, spojené s pokusmi o nafetovaný art/progessive rock. Nad jednoduchými
riffmi a basovým brnkaním sa prevaľujú výrazné „hammondovské“ klávesy, vokálno-inštrumentálny
kvartet skučí-bručí veršíky o nožoch medzi rebrami, do toho spoločne
pobrukujú „dúúúúba-dúúúúba“. Celé je to divné, mimo a aj keď túto skladbu
počujem s týždňovým odstupom, nadšením stále neskáčem. Nevadí, keďže nasledujúca
Dokąd ?Na wprost! je totálny hit! Jej
základom je báseň Juliana Tuwima – Rušeň,
určená hlavne detskému publiku. Obsahovo sa pohybuje v ospevovaní - nadchýnaní sa výdobytkami techniky, zatiaľ čo formálne sa opiera o postupy medzivojnového (avantgardného)
poetizmu. Za fučiacou lokomotívou sa v exotickom karnevale radia vozne
so žirafami, slonmi, medveďmi a kokotinami... (u nás čosi podobné robil L. Novomeský v zbierke Romboid, neskôr jednooký Feldek) Nech je ako chce, báseň ma
skvelú vnútornú dynamiku, čo wedrowcy vo svojej travestii využívajú na priamočiare post-punkové harašenie a nevinnosť krivia na driapajúci cynizmus - pôvodne čistučkú lokomotívu pokropia „kvapkami
krvi z Rosjan“, miesto uhlia sa do kotla hádžu ruble, žirafy so slonmi
stoja medzi nábojmi „a w trzecim siedzą
Czechosłowacy, siedzą i jedzą tłuste kiełbasy“ atď. Jednoduché, účinné, vtipné a slovu
geniálne sa vyhýbam len preto, že tento prívlastok si podľa mňa zaslúžia len
veci, ktoré prežijú nadšenie dlhšie než týždeň...
W
kotle się bawi młodzież niemłoda
Sars,
Maryj, Szturpak – jazda!
Ako vraví veršík z ďalšej skladby Nad tajgą powiejmy, Sars si aj na
nahrávanie Korpusu Czechosłowackého
pozval Stawrogina (Odraza) a Szturpaka (Licho) – a som si takmer
istý, že z hlavy posledného menovaného pochádza aj prvá polovica tejto
skladby! To primitívne, nahlúple vybrnkávanie spájajúce sa do základných
akordov je ako vystrihnuté z „Pogrzebu w karczmie“ – takže za mňa paráda,
navyše v polovici sa to zlomí do príjemnej, ubolenej melanchólie nie
nepodobnej Furii na albume Nocel. Do toho chlapci hmkajú, v hlbokom chripote
pobehujú po tajge, aby v insitnom prejave prednášali svoje životné pravdy...
a aj keď v jednotlivých pasážach cítiť odkazy na vyššie spomínané projekty - nevadí,
ako celok si to drží vlastnú nevšednú líniu, ktorú človek nepočuje každý deň...
A naša cesta s tulákmi sa končí na Červených plážach Vladivostoku, ktorých
hudobný obraz v úvodných sekundách tvorí mrazivý black metalový
primitivizmus, aby ho vystriedal, no neviem – akýsi pridrbaný, spomalený
surf-rock. Ku koncu sa pridajú decentné klávesky, ktoré nám celý album zakončia
ambientom ako od Varga za starých dobrých časov... Od prvého vypočutia sa
neviem zbaviť pocitu, že táto skladba je teleport a stroj času, ktorý človeka
prenesie do 80. rokov, do koncertnej sály napríklad v Nižnom Hrabovci - sú
2 hodiny ráno, karafiáty skláňajú hlavy pod kúdoľmi cigaretového dymu, za
stolmi s bielymi obrusmi sedia plešatí vidiečania - od kopy rezňov
povolené gombíky na gatiach, od vypitej pálenky hlavy na stole. Na pódiu - v rytmickom
blikaní červeného a žltého reflektora - stoja wędrowcy~tułacze~zbiegi s unaveným
výrazom, v zelených flitrovaných košeliach. Na každú štvrtú spraví
frontman s gitarou pomalú otočku,
zvyšok kompánie do toho zase húka svoje „tu-du-du-tu“...
Alebo inak: predstavme si alternatívny vesmír
v ktorom sa Tarantino nevolá Quentin, ale Jaczek; nenarodil sa v Knoxville,
ale v Bielsko-Biała... som presvedčený, že Czerwone
plaże Władywostoku by si našli svoje pevné miesto v soundtrackoch k filmom
ako Wściekłe psy, Bękarty wojny či Nienawistna ósemka...
Ono
już jest
Za svoje
inštrumentálne výkony na tomto albume nikto zo zúčastnených medailu nedostane,
Paľo Habera by sa pri vypočutí vokálnych kreácií tejto trojice asi chytal za
hlavu a Korpus Czechosłowacki ani
nemám odvahu niekomu doporučiť. Je to svojská hudba – na povrchu vlezlá, jednoduchá, občas
až popíkovo prívetíva, vo vnútri vyškerená, hnusná, hnisavá. Pustite si novú sériu Twin Peaks,
pustite si wędrowcy~tułacze~zbiegi... buď vás to osloví, alebo nie... Światu
jest wszystko jedno! (a aj mne)
Hodnotenie: Výborné
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára