Netradičný
pondelňajší večer sľuboval okrem nudného
televízneho programu zaujímavú akciu v UG centre Bratislavy,
v podniku Randal. Kto pozná tento podnik, vie, že kapacitne je to na
hrane. Buď sa človek tlačí ako v preplnenom autobuse, čo bol príklad
jesenného koncertu Mayhem, alebo to vyzerá ako v privátnom porno kine. Bohužiaľ,
v prípade tohto koncertu sa žiadne zázraky nekonali. Pričom zostava
vyzerala veľmi sľubne a bratislavskú zástavku zastrešoval celkom úspešný
promoter Loud Farm Booking.
Do klubu som prišiel niečo pred 19 h, teda včas,
aby som stihol úvodnú kapelu Aeon Winds.
Na domácej scéne zbehlé meno, ktoré už desať rokov vedie Svarthen, známy aj
z iných projektov ako Concubia Nocte, Karpathia či Krajiny Hmly. Skupina
začala hrať s jemným meškaním, no nič katastrofálne. Od posledného
vystúpenia ubehli dva roky a zostava prešla personálnym zemetrasením,
ktoré preriedili kapelu ako po chrípkovej epidémii. Zmizla klávesáčka, druhý
gitarista a vymenený bol aj basák. Kapela sa teda dnes večer predstavila
v trojici s pokusom o samplované klávesy, ktoré kvôli technickým
problémom nakoniec nehrali. Čas však ubiehal, a tak to kapela rozbalila
asi na pol hodinový set. Atmosférický black metal s rýchlymi tempami
a mnohými technickými zvratmi, tak by som popísal to, čo nám Svarthen
a spol ponúkli dnes večer. Prešlo sa v rýchlosti celou tvorbou
a zazneli aj dve nové skladby s ohlasovaného druhého albumu. Ako
veľké plus vidím bicie, ktoré bubeník naozaj nešetril a ako jediný za večer naplno
prevetral celú sadu. Nový materiál z pripravovaného albumu tiež príjemne
potešil. Mínusov by sa našlo niekoľko. Klávesy a druhá gitara, ktoré
absentovali, ochudobňovali celý set o špecifickú atmosféru, ktorá
charakterizuje nahrávky Aeon Winds. Kapela však splnila úlohu domáceho
predskokana a prilákala k pódiu tých niekoľko desiatok návštevníkov
Hellhammer Festivalu.
Ako
druhý nastúpili anglický Lychgate.
Svetlo sa sltmilo a na pódiu sa objavili v háboch zamaskovaní
hudobníci. Mystickosť a okultnosť
sa dala krájať každým centimetrom. Ponuro ladený black metal v stredných
až pomalých tempách s jemným doomovým nádychom pomaly znel
z aparátov. Miestami zazneli celkom dobre nacvičené zborové spevy, avangardnosť
a hudobná disharmónia. Úprimne, mňa to občas nudilo a atmosféra,
ktorá z toho mala ísť, ma bohužiaľ dáko minula. Hudobne však Lychgate
zvládli svoj set na jednotku.
Po
skončení setu Lychgate, asi po 20 minútach príprav prišli na radu Welicoruss. Vopred upozorňujem
fanúšikov tohto žánru, či tejto skupiny,
aby preskočili ďalej. Otvorene poviem, že nie som až takým veľkým fanúšikom
pagan metalu, nech sa už tvári neviem ako symfonicky. Každopádne som chcel dať
šancu aj tejto skupine, nech sa jej prezentácia tvárila už niekoľko mesiacov
pred koncertom celkom dosť gýčovo. Po hudobnej stránke nie je veľmi čo riešiť.
Klasický pagan metal východoeurópskeho typu natrieskaný klávesmi na prasknutie.
A tých klávesov tam bolo až tak veľa, že sa človek miestami cítil ako na
púťovej atrakcií. Spevák vyzbrojený kožušinami, na tvárach warpainty a 50x
za večer „Fenkiju Bratislava“ nesúce sa Randalom! Nebolo by na tom nič zlé, až
nato, že Welicoruss sú Rusi momentálne žijúci v Čechách a tá jediná
veta, čo znela za večer nespočetne veľakrát, mohla znieť kľudne v rodnej
reči. Snáď by sme to aj my západní Slovania pochopili a vyzeralo by to rozhodne
sympaticky. Určite však nechcem len haniť. Vyzdvihol by som sympatický výkon
bubeníka, ktorý oživil celý set Welicoruss občasnými blast beatmi. Kapela ako jediná za večer rozhýbala publikum
a v prvej línií sa na malú chvíľku vytvorila ľudská reťaz natešených
metalistov hýbucich sa v rytme pagan metalu. Aká krása! Miestami som
cestoval v čase a zaspomínal na doby, kedy pagan black metal
a neskôr jeho jemnejšia vetva pagan metal valcovali Európu. Tie časy sú
však dávno preč a Welicoruss nato asi trochu zabudli. Nevadí, rozhodne si
kapela za ten večer získala určite niekoľko nových fanúšikov a potešila
svojim setom tých starých. Ja som, bohužiaľ, v ten večer nepatril ani
do jedného fanklubu.
Poslednou
skupinou dnešného večera bol headliner Harakirifor the Sky. Priestory pred pódiom sa naplnili a rakúska post-black
metalová úderka rozbalila svoj set naplno. Diskografiu tejto skupiny nepoznám
až tak detailne, no jednoznačne vrchol tohto večera prišiel s ich tvorbou.
Pútavé zasnené melódie oboch gitár, perfektne zladené s bicím doprovodom, podfarboval
chrapľavý hrdelný spev. Na môj vkus až moc hrdelný, to je však čisto
subjektívna vec. Tomuto vystúpeniu naozaj nemám čo vytknúť. Zvuk bol veľmi
dobrý a výkon samotných hráčov ešte lepší. Skladby mali energiu,
živelnosť, a zároveň melancholické pasáže, ktoré vytvárali tú správne nabitú
atmosféru celého vystúpenia. Asi v polovičke setu som bol nútený odísť
kvôli prízraku blížiaceho sa nasledujúceho dňa a vyššej dávky
alkoholických nápojov, ktoré som dobrovoľne požíval počas vystúpenia Welicoruss.
Každopádne
pondelňajší večer hodnotím veľmi dobre. Tých cca 70, možno až 100, platiacich
divákov, ktorí prišli podporiť Hellhammer Festival, rozhodne neodišlo
sklamaných. Či už potešil výkon domácich Aeon Winds a Lychgate, rozhýbal
Welicoruss alebo očakávaniami naplnil Harakiri for the Sky, jednoznačne
príjemne vyplnil začiatok týždňa.
Napísal: Blutkrieg
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára