Pred pár mesiacmi som sa už jednému staršiemu albumu
Raventale venoval a to konkrétne kompilácii prerábok z roku 2013,
ktorá bola do určitej miery akýmsi exkurzom diskografie tohto projektu. Nikdy
by som nepovedal, že by ma taký „polo-album“ mohol nadchnúť a ostal som
veľmi milo prekvapený, dokonca – ako som sa aj v danej recenzii vyjadril –
mnohé piesne boli ešte lepšie než ich originály. To bola však zároveň posledná
nahrávka od Raventale, s ktorou som bol spokojný, tak sa pozrieme na to,
či Astaroth nestratil inšpiráciu a nie je odkázaný na neustále prerábanie
svojich piesní.
Keďže tu už raz Raventale recenzovaný bol, nejdem
príliš strácať čas jeho predstavovaním, no pre tých, ktorí aj napriek tomu o ňom
ešte nepočuli, tak len v krátkosti zhrniem, že je to ukrajinský one-man
projekt, kde všetku hudbu tvorí Astaroth Merc. Vokály skúsil len raz, nebol s nimi
spokojný a odvtedy si na každý album voláva hosťujúceho speváka. Spočiatku
jeho kariéry bolo trendom týchto vokalistov striedať, ale s poslednými albumami
môžeme vidieť, že mu zrejme Athamas (Balfor, Deferum Sacrum) prirástol k srdcu.
Hudba je akousi kombináciou doom metalu a atmosférického black metalu, hoci
má veľmi špecifický zvuk a dá sa len veľmi ťažko zaškatuľkovať.
K jadru veci: Planetarium je ešte horúca novinka, ktorá uzrela svetlo sveta len piateho
dňa tohto mesiaca z dielne Ashen Dominion a je to v poradí ôsmy
štúdiový album Raventale-u. Predchádzal mu album Dark Substance of Dharma z roku 2015 (vydaný taktiež presne
piateho októbra), ktorý ma veľmi nepríjemne prekvapil. Ako som sa vyjadroval už
v recenzii pred pár mesiacmi, Raventale je moja veľká srdcovka, pri ktorej
môžeme hovoriť o tom, že sa mi skutočne páči každá pieseň na každom
albume, no Dark Substance of Dharma túto
mienku nalomil. Nebol to vo svojej podstate zlý album, keby som Raventale
dovtedy nepoznal a bola by to prvá nahrávka, ktorú by som od neho počul,
tak by som ju hodnotil celkom pozitívne, ale na pomery Raventale to bolo chabé
a bez toho tradičného raventale-ovského čara. Po niekoľkých vypočutiach
som ho založil s tým, že som sa tváril, že ten album nikdy nevznikol a bol
som ihneď zvedavý na ďalší a ani nie tak z pohľadu, že som bol
neuspokojený a chcem počuť niečo dobré od tohto projektu, ale skôr z perspektívy
mienkotvorby – či Raventale skutočne padol, alebo len zakopol. O to viac
som sa na Planetarium tešil.
Ako zvyčajne, veľmi na mňa pôsobí obal albumu. Pri Dharme som hneď vedel, že čosi nehrá, keď
som na obale uvidel hinduistického Shivu. Raventale nikdy nebol viazaný na
nijakú ideológiu, či konkrétny filozofický smer. Spočiatku bol orientovaný skôr
na prostredie temných lesov, neskôr sa zameral na abstraktné koncepty a ľudské
myšlienky a teraz... teraz je to zrejme teda hinduizmus, nakoľko (hoci z obalu
to aspoň mne nebolo zjavné) Planetarium rozvíja
rovnakú tématiku ako jeho predchodca. Toto však samo o sebe nie je až taký
problém, lyrická stránka nebola nikdy nejak dominantná. Nechápte zle, Raventale
má zaujímavé texty, ale slová nikdy neboli dosť zrozumiteľné bez toho, aby si
ich človek predtým prečítal a treba sa nad nimi veľmi do hĺbky zamyslieť,
aby ich pochopil. Prosto a stručne: najsilnejšia stránka Raventale bola
vždy hudba a texty boli doplnkom. Smerujem tým k tomu, že na Dharme zmena lyrického zamerania zrejme
ovplyvnila aj hudbu.
Planetarium ma potešilo však už v prvej sekunde, keď som
začul prvý riff úvodnej piesne „Gemini – Behind Two Black Moons“. Vstup in
medias res do melancholickej melodickej vlny zvuku. Z toho už opäť počuť
Raventale! A vôbec, celkovo z celého Planetarium počuť opäť Raventale. Typické lámané prechody,
nostalgické klávesové plochy, ťahavé pasáže tak typické pre tento projekt,
prerývané občasnými agresívnymi mlátenicami. K vokálom sa nedá povedať
viac než toľko, že sú – ako vždy – obstojné, dobré. Na Athamasove growly sme si
už mohli zvyknúť, nakoľko ako som už spomínal, je to najčastejší spevák na
Astarothovych nahrávkach a neprináša nijaké novinky. Ďalšie
raventale-ovské plus je diverzita. Na všetkých albumoch (a toto dokonca platilo
čiastočne, hoci nie až tak výrazne, aj na Dharme)
má každá skladba svojho ducha a viditeľne sa líši od ostatných, no zároveň
si drží linearitu s celkovým zvukom albumu, takže poslucháč nemá ani
dojem, že album znie jednotvárne a ani že je to zlepené z náhodných piesní
zložených v rôznom duchovnom rozpoložení skladateľa. Veľká diverzita platí
aj čo sa týka jednotlivých albumov – každý znie úplne inak a poslucháč,
ktorý nemá Raventale poriadne, ozaj poriadne, napočúvaný, by pravdepodobne ani
nepovedal, že tie albumy pochádzajú od toho istého projektu. A v tomto
Planetarium trochu zaostáva.
Keď si to
porovnáme so špecifickosťou predchádzajúcich nahrávok, tak zistíme, že Planetarium nemá takú jasne
charakterizovateľnú vlastnú tvár ako zvyšné (dokonca AJ Dharma) albumy. Netvrdím, že sú to recyklované nápady, alebo, že to
nie je dostatočne originálne, len to nie je tak šialene odlišné od ostatnej
tvorby, ako to dokázal urobiť predtým. Dokonca aj album After, čo podľa Astarothovych slov boli len piesne, ktoré sa
nedostali na predchádzajúci Mortal
Aspirations má takú unikátnu tvár, že je to pre mňa nezabudnuteľné dielo,
no Planetarium... to v určitých aspektoch
pripomína Dharmu, v určitých Transcendence... A tiež je podľa
mňa veľká škoda, že po dvoch rokoch – čo kedysi Astaroth vydával každý rok
plnohodnotný album – sa zmohol len na necelých 37 minút.
V konečnom dôsledku musím povedať, že som spokojný.
Objektívne výčitky smerované k Planetarium
sa formulujú len ťažko, pretože Astaroth je ostrieľaný harcovník, vie ako
hudbu robiť, čiže vyčítať mu nejaké zvukové, technické či kompozičné
nezrovnalosti by nebolo veľmi na mieste, pri ňom je to už len záležitosťou
nápadov. Planetarium uhasilo môj
smäd, ale čo viac – ukázalo mi, že Raventale skutočne nespadol, ale len zakopol.
Nedá mi však nepoznamenať, že som stále – hoci je Planetarium len čerstvo von z trúby – veľmi zvedavý na ďalší album,
pretože mám dojem, že po tom zakopnutí Raventale stále krýva.
Hodnotenie: Veľmi dobré
Napísal: B.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára