Myslím si, že pre mnohých názov Carach Angren nie je
neznámou. Za svojich 14 rokov pôsobenia sa im podarilo vybudovať si dobré meno.
A niet sa čomu čudovať, je to kapela s originálnym zvukom
a koncepčným zameraním, ktorá, dovolím si tvrdiť, nemá na scéne obdobu
stojacu za zmienku. Dance And Laugh
Amongst The Rotten je v poradí piaty album od tohto holandského
orchestra, ktorý uzrel svetlo sveta vďaka Season of Mist a my sa pozrieme
do akej miery dokáže obstáť popri ich predchádzajúcich úspešných nahrávkach.
Carach Angren sú známi svojou hororovou tématikou,
vďaka čomu sa etablovalo aj označenie ich žánru ako „horror metal“, aby sme si
však vedeli viac predstaviť ich zvuk, tak sa prikloním skôr k tradičnejšiemu
označeniu, ktorým je v zásade orchestrálny black. Zdôrazňujem v zásade, pretože či sa ešte stále
dajú označiť ako black metal je predmetom polemiky, ale to bližšie rozvediem
neskôr. Každý album Carach Angren má svoj unikátny koncept a svojský
spôsob prerozprávania daného konceptu. To je niečo, čo oceňujem na Dance And Laugh Amongst The Rotten,
nakoľko s týmto albumom sa opäť vrátili k starej, pre nich tak
typickej „duchárine“, s ktorou začínali. Nejde ani tak o moje osobné
preferencie vrámci hororového žánru, ako skôr o to, že tajomnú atmosféru
prekliatych miest sa im darí vyjadriť lepšie ako napríklad v prípade
predchádzajúceho albumu This Is No
Fairytale, ktorý rozprával príbeh o sériovom vrahovi. Čo sa
konceptuálnej stránky týka však neoceňujem inú vec a tou je spôsob
stavania daného konceptu. Malý diskografický exkurz: prvé dva albumy boli
založené na skutočných legendách a mýtoch – napríklad prvý album sa
venoval prekliatej dedine Lammendam, druhý Bludnému Holanďanovi – ďalšie dva
albumy boli originálne koncepty vypracované kapelou. V oboch prípadoch
však bol jeden album jeden príbeh. Dance
And Laugh Amongst The Rotten nemá jednotný príbeh alebo jednotný koncept,
je to spleť rôznych legiend, pričom narozdiel od predchádzajúcich albumov, kde
platila rovnica album = legenda, teraz platí pieseň = legenda. Napríklad pieseň
„Charles Francis Coghlan“ je o legende o danom Charlesovi, ďalšia
pieseň „Blood Queen“ je o legende o Krvavej Mary a tak ďalej. Čo sa snažím
povedať je to, že zvolili menej hĺbkový pohľad na dané príbehy a rozhodli
sa namiesto románu napísať poviedkovú zbierku. Čo je škoda, lebo je to na úkor
„storytelling-u“. Albumy Carach Angren boli ako muzikály – ak si chcel človek
užiť ich nahrávku v jej plnom potenciály, tak si to musel vypočuť od prvej
sekundy až do poslednej. Teraz na tom nezáleží. Taktiež upustili od ich tradičného teatrálneho
intermezza, ktoré sa nachádzalo vždy niekde uprostred albumu, schmatlo
poslucháča za pačesy a hodilo ho rovno do hĺbky ponurej, tajomnej
atmosféry albumu. Boli založené spravidla na čisto orchestrálnom pozadí
a dramatickej výprave speváka. Neskutočne som si každú tú pieseň užíval,
pre mňa to bol vrchol budovania atmosféry. Človek sa cítil ako v divadle.
Na Dance And Laugh Amongst The Rotten niečo
také nevidíme.
Hudba Carach Angren poslednou dobou začala viac
a viac upúšťať od black metalu ako takého, čo však nemusí nevyhnutne
znamenať chybu, píšem to ako holý fakt. Je to stále tvrdá hudba, oscilujúca
medzi strednými a rýchlymi tempami, pretkaná orchestráciami, vrieskaním
a agresívnymi gitarami, čo ma privádza k niečomu, čo mi na Carach
Angren vždy vadilo: gitary by mali mať hutnejší zvuk! Sú príliš „úzke“
a často v celkovom mixe až zanikajú. Vždy som si predstavoval, ako
parádne by mohol Carach Angren znieť, keby ich gitary hučali napríklad ako
Dimmu Borgir (Dimmu uvádzam preto, že ich hudba je v zásade príbuzná). Tí,
keď udreli do gitár, tak poslucháčom pukli hlavy, pri Carach Angren sa
poslucháči nevyhnú pocitom, že by mohli zhutniť. Carach sú výborní hudobníci,
to každý musí ihneď počuť a každým albumom sa ich technika zlepšuje.
Z albumu na album je badateľný technický progres, hudba je komplexnejšia,
zložitejšia, kvalitnejšia. Neznamená to však, že aj „lepšia“. Obrovský skok
bolo vidieť napríklad pri predchádzajúcom albume This Is No Fairytale, kde sa hudba skutočne posunula o veľký krok
vpred: nápady, skladba, zložité rytmy... ale celkovo album neznel lepšie.
V prípade daného albumu ten pokrok vynulovali tým, že sa rozhodli
prerozprávať príbeh veľmi podrobne (človek by si mohol prečítať iba texty
v booklete a bavilo by ho to, lebo to bol v praxi príbeh
s rozprávačom, priamou rečou a všetkým, čo k tomu patrí)
a niečo také napasovať do hudby nie je ľahká úloha, ak je to vôbec možné.
Výsledkom bolo djentové frázovanie kde-úder-gitary-tam-veršeprípadnecelá-strofa, ktoré niekedy bolo rozbité až na hranicu
počúvateľnosti. Na Dance And Laugh
Amongst The Rotten je zas ich hudobný pokrok vynulovaný... vlastne ani
neviem presne čím, možno práve tým iným prístupom ku konceptu. A nepochybne
aj množstvom zopakovaných motívov, ktoré sme mohli počuť už na predchádzajúcich
albumoch. Orchestrácie znejú veľmi, skutočne veľmi podobne ako na This Is No Fairytale a dokonca aj
niektoré konkrétne lyricko-vokálne motívy v skladbách sú opakované dookola:
„His soul torn asunder by the
horrors of war
One carrying so much death will
soon care for life
(vysokým výkrikom) NO MOOOORE!!!“
-
Bitte tötet mich
(Where The Corpses Sink Forever)
Alebo:
„The serial killer shackles the boy
to the floor
Upon the sign of the witch
The children scream:
(vysokým výkrikom) NO MOOOORE!!!“
-
Possessed by
a Craft of Witchery (This Is No Fairytale)
A tentokrát:
„A shape appears in the mist
And throws her to the floor
The child, now floating in the air
She screams:
(vysokým výkrikom) NO MOOOORE!!!“
-
Blood Queen
(Dance And Laugh Amongst The Rotten)
Carach Angren patrí medzi moje srdcovky, ale každým
albumom sa akoby v tomto rebríčku posúval nižšie. Hudba je to stále dobrá,
nápaditá, prepracovaná, ale vytráca sa z toho ten duch (ha-ha). Je to už
„len hudba“, nie ten tajomný, strašidelný príbeh, ktorý musíš počúvať od
začiatku po koniec. Kde sú tie časy, keď pri počúvaní albumu Lammendam mal človek pocit, že sa
prechádza prekliatou dedinou, kde na každom rohu číha duch mŕtvej nevesty, či
pri Death Came Through a Phantom
Ship, čo znelo ako nemŕtvy Alestorm, poslucháč priam cítil vôňu mora
a dostával morskú nemoc. Atmosféra, z ktorej išiel mráz po chrbte? Ku
komickému cover artu ako z nejakého albumu grindcore-ovej kapely v prípade
tejto nahrávky sa radšej nejdem ani vyjadrovať.
Dance And Laugh
Amongst The Rotten je na pomery
symfonického/orchestrálneho extrémneho metalu veľmi dobrý album, ale na pomery Carach
Angren to nie je nijaké zlepšenie, posun vpred, či aspoň uspokojujúce dielo,
inými slovami: je to horšie než predchádzajúce nahrávky. Keby to nebol úplne
čerstvý album, tak poviem, že dúfam, že ma čoskoro milo prekvapia. Žiaľ, teraz
mi ostáva sa len vyrovnávať s menším sklamaním, obohrávať to dookola a dúfať,
že si k tomuto albumu vypestujem vzťah.
Hodnotenie:
Nadpriemer
Napísal: B.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára